Som späť! Naposledy sme sa videli v pondelok, keď som riešila dilemu, či v sobotu nastúpiť na tryatlon alebo nie. Prekonané choroby a strach z toho, že si opäť spôsobím nejaké zranenie s dlhodobou rekonvalescenciou, ma prinútili nastaviť si podmienky, za akých budem môcť súťažiť. Musela som sa cítiť 100% fit, veľa spať, dostatočne jesť, odľahčiť tréningy a priebežne vyhodnocovať svoje pocity. Ako to teda išlo?
PONDELOK
Plavecký tréning. Síce pomalší čas, ale cítim sa super! Ak to takto pôjde ďalej, v sobotu určite nastúpim!
UTOROK
Kompenzačky s Trénerkom. Umieram už počas rozcvičky. Všetko ma bolí, som unavená, nevládzem. Celý tréning nakoniec spočíva iba v precíznej rozcvičke. Do psej matere, takto sa to nerobí! Kam sa trepem, keď nevládzem ani obyčajnú sprostú rozcvičku? Trénerko ma upokojuje, že rozcvička je vlastne komplexný tréning. Ak sa robí tak, ako ju robíme my, je to plnohodnotné cvičenie na celé telo. Chcem mu veriť, ale červík pochybnosti ma nahlodáva. Robila som ju už milionkrát, tak prečo je to dnes také extra ťažké? Náladu zachraňuje beh po tréningu. Už žiadne intervaly, dávam 3 kiláky v kuse a mám zatiaľ najlepší čas. Ale dnes váham, či je dobrý nápad ísť v sobotu pretekať.
V priebehu dňa na mňa začínajú prichádzať vlny strachu. Tentokrát už nie z toho, že sa zraním. Už sa bojím tak normálne, tréma pred súťažou. Tá sa zmení na paniku vo chvíli, keď si uvedomím, že síce plávam v bazéne a mám to zmáknuté, ale že doteraz som nepomyslela na to, ako sa do toho bazénu dostanem. Ako sa to robí? Štartuje sa z vody? Skáče sa šípka? Tú som kedysi vedela, ale roky som neskákala. Rýchlo beriem do ruky telefón a píšem plaveckému trénerovi. Pomóóóc!
STREDA
Celé zle. Dnes som chcela ísť na bicykel, ale zdržali ma vybavovačky a prešvihla som svoje okno energie. Cítim sa smrteľne unavená a navyše mi situáciu skomplikovali ženské veci. Oproti chlapom majú ženy v športe obrovskú nevýhodu. Cyklus. Mala som to vypočítané a malo to vyjsť úplne krásne. V pondelok som mala dostať svoje dni, v stredu už som mala byť ako-tak nazad v obehu a do soboty už úplne v cajku. Hahaha. Už dva dni som ako balón a stále nič. Letím do lekárne kúpiť aspoň nejaký vyvolávací čaj. Samozrejme, prišlo to po ceste z lekárne. Akurát, že to udrelo silou hurikánu. Je mi zle, všetko ma bolí a už som spomínala, že som smrteľne unavená? Ruším aj večerné plávanie, idem tíško umrieť do kúta. Srať celé preteky.
ŠTVRTOK
No dobre, včerajšok som prežila, plazím sa na tréning. Trénerko naordinuje tonizáciu svalov. Rozcvičku som stihla ešte bez neho a dalo sa, som v dobrej nálade. Celý tréning mám príkaz ísť iba na 30%. Domov odchádzam natonizovaná a nabudená. Dnes skúsim svoju prvú BRICK session. Idem na bajk a potom si ešte zabehám.
Fučalo ako prasa, keď mi vietor dul priamo do ksichtu, bolo to ako pretláčať sa so stenou. Napriek tomu bicykel dopadol super, mám zo seba dobrý pocit. Najťažšiu časť mám za sebou, hovorím si. Zosadám, bežím s bajkom do záhrady, rýchlo zhadzujem prilbu a nasadzujem šiltovku. Simulujem aspoň trochu tranzíciu medzi disciplínami. (Ach, tá naivita!). Bežím zase späť na ulicu. Bežím. Snažím sa bežať. Tlačím sa dopredu celou silou svojej vôle, ale nejak to nejde. Cítim sa, ako keby som mala na nohách tehly. Ahá, preto sa to volá BRICK session! Žiadne Bike-to-Run-In-Combination, ale regulérne tehly na nohách. A nielen jedna, na každej nohe aspoň pol domu! Po pol kilometri to zatočím nazad domov. Sľúbila som si, že to tento týždeň nebudem preháňať, tak mám super výhovorku. Môžem to pre dnešok vzdať a spoliehať sa na to, že na pretekoch ma dopredu poženie adrenalín. Lebo v sobotu definitívne nastupujem.
PIATOK
To čo je vonku za počasie? Čo mali včera dvanásti mesiačikovia žúrku a pomýlili si svoje miesta? Však brutálne leje, je zima ako v novembri! Ak bude aj zajtra takto, som v prdeli. Na takéto počko nie som pripravená ani mentálne, ani fyzicky! Spontánne sa vyberám vyhriať sa do sauny. Poobede ma čaká tréning skákania šípok a potom registrácia a orientácia pre nováčikov v Šamoríne, ale doobedie mám voľné. Zo sauny odchádzam maximálne zrelaxovaná. Mozog uvarený, ja vypatlaná, už sa nebojím ani tryatlonu.
Ďalšia vlna paniky prichádza až poobede v bazéne. Vlastne už po ceste na plaváreň. Okrem toho, že som si na poslednú chvíľu spomenula, že mi ešte chýba pás na štartovné číslo a musím poň stihnúť ísť do obchodu, chytám aj blbý blok pri skoku. Nie a nie začať. A to začínam zboku, z najnižšieho miesta. Dám sa do pozície, idem sa odraziť a nič. Dám sa znova do pozície, idem sa odraziť, opúšťam pozíciu. Chvíľu tam takto tancujem, kým sa konečne odhodlám skočiť. Aha, veď to vôbec nie také strašné! Prečo som sa bála? Idem o stupienok vyššie. Už sa nebojím, skáčem. Je to super! Pri ďalšom skoku ale netrafím správny uhol a mierne si oplieskam hruď. Do kelu, stihnem to natrénovať poriadne? Nakoniec sa to podarilo. Šťastne opúšťam bazén, bežím po pás a letím do Šamorína.
Registrujem sa a mám ešte nejaký čas do orientácie. Stretávam kamoša, ktorý ide súťažiť vo vyššej kategórii. Kecáme, fotíme sa a vďaka nemu mi rýchlo ujde čakanie. Nemám čas sa báť. Orientáciu ale nabúra počasie. Kvôli búrke sa nemôžeme ísť pozrieť priamo na miesto pretekov, a tak sedíme v zasadačke a prechádzame si stanovištia a postup na mape. Sedím rovno vpredu, pýtam sa otázky, interagujem. Cítim sa byť súčasťou komunity, nie iba niekto, kto pozoruje z diaľky. Domov odchádzam nabudená. Už sa teším na preteky!
Balím si tašky na rôzne časti súťaže. Červená na bajk, modrá na beh, zelená na potom, po preteku. Pôvodný plán bol absolvovať to všetko v jedných topánkach, ale hádžem ich na váhu a zistím, že trailové sú minimálne o 100g ťažšie ako moje tréningové bežecké. Balím teda oboje. Keď máš na nohách pri behu tehly, nepotrebuješ k nim pridávať aj omietku. Práve naopak, treba to odľahčiť. Kým všetko pobalím, je takmer polnoc. Ešte stále som nabudená z orientácie. Až moc. Neviem zaspať. Keď konečne zaspím, po hoďke a pol sa znova budím, čerstvá ako rybička. Do kelu! Kým sa mi znova podarí zaspať, ostávajú mi do budíka sotva tri hodiny.
SOBOTA – Deň Dé
Samozrejme, budím sa nevyspatá. Ale mám dlhý zoznam úloh, ktoré chcem pred odchodom stihnúť, a to ma preberie. Naraňajkujem sa, nalepím si na rameno a lýtko tetovačku so štartovným číslom, nabalím vodu a preistotný proviant na preteky. Žalúdok mám tak stiahnutý, že keby som nemusela jesť z funkčného hľadiska, tak sa na raňajky úplne vykašlem. Takto to poistím banánom a vlastnoručne robeným raňajkovým muffinom a so sebou pre istotu beriem energy shot a orechovú tyčinku. Ostatné dva dni sa sústreďujem hlavne na sacharidy kvôli zásobám glykogénu, inak by som viac riešila proteíny.
Trochu ma zdrží dilema na tému “rozplávať sa pred pretekmi?”. Ak áno, musím so sebou zobrať extra plavky, nebudem sa tam mokrá klepať ešte trištvrte hoďku a čakať na začiatok. Stihnem sa v takom prípade kompletne rozcvičiť? Komplexná rozcvička je dôležitejšia. Nakoniec obliekam plavky, trisuit, tepláky a mikinu, extra plavky hádžem do ruksaku. Ak budem stíhať rozplavbu, prezlečiem sa na mieste. Ak nie, už len vyzlečiem tepláky a mikinu a môžem štartovať.
Obúvam si iba šľapky, ktoré zvyčajne nosím k bazénu. Načo budem so sebou vláčiť tretí pár tenisiek? Domov predsa môžem ísť buď v teniskách z behu, alebo zase v šľapkách. Blbé rozhodnutie, šľapky mi odrali prst na nohách tak, že som ešte 5 minút pred začiatkom briefingu zháňala náplasť. Ale zohnala som a mohlo sa ísť pretekať. Dokonca som predtým kdesi v kúte na tvrdej mramorovej dlažbe stihla dať aj tú rozcvičku.
Posledná vlna paniky nastupuje tesne pred štartom. Stojím v rade a čakám na svoj štart. Niekto práve skočil a skoro pri tom stratil plavecké okuliare. Na poslednú chvíľu sa teda ešte rozhodnem pevnejšie utesniť okuliare. Ďalšie blbé rozhodnutie. V tom strese som potiahla na zlú stranu a vyvliekla sa mi gumička. Hrozí, že budem musieť plávať bez okuliarov. Prosím pána za mnou, aby mi to opravil. Opraviť to takto rýchlo nejde, od štartu nás delí len pár desiatok sekúnd, takže zlatý pán mi to viaže na uzlík. Keď vyjdem z bazénu, budem mať oči ako Derrick, ktorý celú noc čumel do vysávača, ale nevadí. Hlavne, že okuliare držia.
SWIM
Podarí sa mi pekná šípka a plávam plynulo ďalej. Zrovna to tak vyšlo, že mám dráhu celú pre seba. Na konci sa odrazím, podplávam šnúru a presuniem sa do vedľajšej dráhy. Plávame na hadíka, dráha, podplávať, vedľajšia dráha. Stres ma už kompletne opustil, užívam si to. Som uvoľnená, ale asi až moc. Už ma neženie dopredu adrenalín, takže ma dobieha nevyspatosť a následky nervového vypätia. Začínajú mi tŕpnuť ruky. Hm, to je nejaká novinka. Radšej spomalím, viem, že časový limit stíham, aj keby som to mala odplávať bez rúk. Na otočkách púšťam rýchlejších. V jednom bode dokonca chvíľu iba šľapem vodu, lebo rýchlejší pretekár nakoniec nebol taký rýchly, ako som si myslela. Končím síce nie v mojom najlepšom čase, ale stále dobre. 8:58, 29. miesto v ženskej kategórii.
T1
Bežím po červenom koberci na miesto, kde máme zavesené tašky s vecami na ďalšie disciplíny. Beriem červenú a utekám do stanu, kde sa môžeme prezliecť. Však len prehodím cez trisuit cyklistické tričko, nahodím pás s číslom, ponožky a tenisky a bežím po bicykel, to nemôže dlho trvať, nie? Omyl. Napriek tomu, že mokré nohy som čiastočne utrela behom po koberci, ponožky sa na ne navliekali prekvapivo ťažko. A to som si preventívne pribalila aj malý uteráčik. Konečne navliekam ponožky, našuchnem trailové tenisky, odovzdávam červenú tašku dobrovoľníkovi a bežím po bajk. 5:22. Nuž, dúfala som v polovičný čas. Nabudúce to celé zoptimalizujem.
BIKE
Bežím s bicyklom na štartovaciu čiaru, kde ma zablokujú dvaja pretekári nasadajúci tesne za ňou. Keby boli na orientácii, vedeli by, že je lepšie, ak by ešte kúsok pobehli a nasadali postupne, aby sme si nezavadzali. Nevadí. V tej chvíli už operujem s prístupom, že cielene bojujem o posledné miesto. Nieže by som to nezvládla rýchlejšie, ale nechcem tlačiť na pílu. Takto to je väčšia sranda. Preto keď ma obieha počas jazdy milý párik očividne trénovanejších súťažiacich a povzbudzujú ma, so smiechom im odpovedám, že ja chcem posledné miesto a nech radšej oni pridajú, aby som ich nemusela predbehnúť. A naozaj ich chvíľku tlačím pred sebou.
Jazdu si užívam, pozerám výhľady. Touto trasou som ešte nešla. Radosť mi trochu kazí fyzika. Premočená cyklistická vypchávka na trisuite v kombinácii s tlakom na sedadlo bicykla spôsobujú, že mi cícerky vody stekajú rovno do tenisiek. Som kompletne mokrá, budem si predsa len musieť prezuť tenisky, tieto by ma otlačili. Pred cieľovou čiarou zosadám z bicykla, bežím ho odložiť a zobrať modrú tašku na beh. 31:05, 34. miesto v poradí. Myslela som, že som posledná, ale očividne bol ešte niekto za mnou.
T2
Prezúvam tenisky, ale po zdržaní v T1 sa nechcem znova mordovať s ponožkami. Mám síce náhradné, ale uteráčik ostal v červenej taške. Našuchujem teda bežecké tenisky, odovzdávam tašku a bežím ďalej.
RUN
Bežím. Snažím sa bežať. Tentokrát už mi v behu až tak nebránia tehly na nohách, pre zmenu ma pichá v boku. Neviem sa dostať do rytmu. Mám pocit, že pomalšie sa už bežať ani nedá, snažím sa pokojne a rytmicky dýchať, a napriek tomu to nie a nie zladiť. Prechádzam do chôdze. Toto opakujem v pravidelných intervaloch cca 2 a pol kilometra, kým sa konečne dostanem do akejsi rovnováhy. Zvyšok už konečne bežím.
Pred cieľom stoja nastúpené roztlieskavačky a keď ma vidia pribiehať, začnú mávať pomponmi. Celý utorok pri behu som si predstavovala tento moment. Zmobilizujem posledné sily, prechádzam do šprintu a za mohutnej vlny povzbudzovania prebieham cieľom. Keď sa ma moderátorka vzápätí pýta, aké to bolo, ledva vydýchnem: “Ťažké!”
O pár minút sa však už pristihnem pri tom, ako si v duchu hovorím, že to vlastne až také ťažké nebolo. O rok som tu určite znova a s lepšími vysledkami. Mám na poctivý tréning celý rok.
24:00, 35. miesto. Posledné v ženskej kategórii. Celkovo som tiež skončila na 35. mieste. Bojovala som o posledné miesto a získala som ho. Aspoň medzi ženami. Predbehla som pár mužov. Okrem iného obdivuhodný pár bratov, z ktorých jeden bol postihnutý a druhý bežal celú cestu spiatočkou pred ním a povzbudzoval ho. Tí si podľa mňa zaslúžili najväčší potlesk.
A keď už hovorím o potlesku, nedá sa mi nespomenúť skvelá atmosféra, ktorú vytvárali pretekári, diváci aj organizátori. Žiadna nepríjemná rivalita, všetci sme sa navzájom povzbudzovali, kamošili a podporovali sa. Vo chvíľach, keď na tom najviac záležalo, mi to veľmi pomohlo. Ako som povedala, o rok som tu znova.
POĎAKOVANIE
Na tomto mieste by som sa chcela menovite poďakovať pár ľuďom, bez ktorých by tento euforický zážitok nebol možný. Ako viete, väčšinou mená neuvádzam, všetci majú prezývky. Ale tentokrát by som rada spravila výnimku. Oni si to zaslúžia.
Ďakujem mojej kamoške Betke Trančík. Bez nej by toto celé vôbec nevzniklo. Keď sa ma pred 3 mesiacmi spýtala, či nechcem ísť na triatlon, vehementne som to odmietla s tým, že na bajku som nesedela už ani nepamätám a beh neznášam. Ale rozprávali sme sa o tom ďalej a sama už presne neviem, ako sa to stalo, ale len vďaka nej som sa na to nakoniec dala. A ďakujem jej aj za to, že ma celý čas podporovala nielen pri tréningoch a chorobách, ale aj na samotné preteky ma prišla povzbudzovať aj s celou rodinou. Veľmi si to vážim.
Ďakujem aj Jurkovi Hlávekovi, môjmu plaveckému trénerovi. Od leta mi zlepšil formu a techniku tak, že som nemala najmenšiu pochybnosť, že zvládnem plaveckú časť. Vo chvíli, keď som stála sama na štarte a všetci okolo mňa tam so sebou mali svoje fankluby, prišiel ma povzbudiť aj s priateľkou Alžbetkou. Obom im za to ďakujem, veľmi mi to pomohlo.
Obzvlášť veľká vďaka patrí môjmu Trénerkovi Jirkovi Šajarovi. Nielen za odbornú prípravu a za odstraňovanie všetkých mojich zranení a nefunkčností, ale aj za všetky tie tréningy, kedy mi namiesto čistého cvičenia robil psychologickú poradňu, aby som sa mohla posúvať ďalej. Za to, že má so mnou božskú trpezlivosť a ešte stále ma neposlal do teplých krajín, aj keď často má určite na mále. Ďakujem za všetko a dúfam, že spolu ešte dlho budeme pracovať.
A nakoniec z celého srdca ďakujem svojmu manželovi Marcelovi Klimovi, ktorý tieto moje úlety bezpodmienečne podporuje a robí všetko preto, aby som si mohla plniť svoje sny. Veľmi si cením nielen to, ale aj fakt, že sa napriek svojej pracovnej a zdravotnej vyťaženosti celý tento týždeň staral o Deti a domácnosť, aby som mala dostatok času a priestoru na prípravu pred pretekmi. Ďakujem mu za to, že ich v sobotu ráno nabalil proviantom, naložil do auta a s láskou v srdci a transparentmi v ruke s nimi behal celý tryatlon od stanovišťa k stanovišťu, aby ma mohli povzbudzovať v mojom boji. Viem, že ho to stálo veľa síl a veľmi mu za to ďakujem.
A ďakujem aj vám všetkým, mojim priateľom a čitateľom, že ste ma počas mojej cesty podporovali a radili mi či už tu, na facebooku alebo osobne.
ĎAKUJEM.
Leave a Reply