Dnes sme boli s Deťmi na kontrole u doktorky. Šampáňo schovávam nazad do chladničky, Deti sú doma až do štvrtka. Po vyše týždni zavretí vnútri je to už čistá psychiatria, chvíľu oddychu poskytuje iba telka. Ja viem, som zlá matka, ale ani ja nevládzem dlhodobo fungovať naplno 24/7.
Problém je, že už máme za tú dobu všetko opozerané. Ak ešte raz budem musieť počúvať Spievankovo, vrazím si hrdzavý klinec do ucha. Pri Trolloch pomaly chytám epileptický záchvat, taká som prestimulovaná zo všetkých tých farieb. A tak by som mohla pokračovať ďalej a popísať každý jeden film, na ktorom moje Deti aktuálne dookola fičia, ale už len spomienka na ten zoznam vo mne vyvoláva panický atak. A tak som vyhlásila, že dnes vyberám film ja.
Nám pamätníkom sa to ešte nezdá až tak dávno, ale pre moje Deti je to už historická rozprávka. Lotrando a Zubejda. Bez legrace, bez legrace, jde k vám cizí delegace… Deti ju ticho a s otvorenými ústami pozorovali. Chytľavé pesničky si pospevovali aj po skončení filmu, dokonca potom bez reptania aj upratali hračky. Oproti bežnému večeru vypusteného stáda opíc na kokaíne celkom príjemná zmena.
V čom spočíva ten zázrak? Som presvedčená, že nízka produkčná kvalita (oproti dnešným štandardom), málo akcie a primerané množstvo farby spravili svoje. Upokojili Matku, tá mohla byť znova láskavá, upokojili sa aj Deti.
Už nám chýba iba slnko a čerstvý vzduch a zas sa budeme na svet pozerať šťastne ako Zubejda na konci filmu.
Leave a Reply