Už v piatok na plávaní to nebolo najlepšie. Prsia a kraul ešte ok, ale pri znaku mi tak tuhli horné trapézy, že som musela prestať. Nie a nie sa v tom uvoľniť. Čím viac som sa snažila, tým horšie. Pripisovala som to záhadnej svalovici na tricepsoch z dňa predtým, aj keď netuším, kde som si ju mohla uhnať, keď som robila len rozcvičku, krátky beh a mobilitu. Ľahký tréning. 🤷
Nevadí, cez víkend zregenerujem a bude dobre. Lenže cez víkend som to odšoférovala do Žiliny a nazad, dala malý výlet s Dieťaťom č.1 a dva dni a dve noci umierala pri uspávaní Dieťaťa č.2, ktoré sa v ranom veku 2 a pol roka rozhodlo, že spánok je pre slabochov a Mama je očividne slabšia ako ona. Po návrate domov som padla do postele ako kabela.
Mojich klasických 6 hodín spánku dnes asi dostačujúcich nebolo. Síce som ráno fungovala normálne, ale môj plavecký tréning bol čistá tragédia. Rozplavba ešte fajn, ale keď prišli na rad na striedačku kraulové a znakové ruky s plaveckým piškótom medzi nohami, takmer sa mi zatmelo pred očami. Trapézy sa začali sťahovať už len pri pomyslení na znak. Kraula som ešte ako-tak dobojovala, ale znak som nezvládla ani jeden bazén. A to znak je oddychový štýl, keď už nevládzete nič iné! Bože, veď ja budem musieť skončiť, ešte som ani nezačala!
Nakoniec sme to nejak uhrali. Striedali sme kraula a znakové nohy, aby sa trapézy uvoľnili. Už to vyzeralo sľubne, kraula som celkom zvládala a po ceste nazad ramená a chrbát oddychovali. Tak že ideme prsia. 25m iba nohy na chrbte, 50m iba rýchle ruky a 25m celé prsia. No ledva som dokončila jednu 100vku. “Vieš, že ja z tréningov neutekám, ale dnes už musíme skončiť. Vážne to nedávam.” vyhlásila som. A myslela som to smrteľne vážne.
Nasadila som si plutvy, ľahla na chrbát a dala si zase uvoľňovacie kolečko znakových nôh. Štvalo ma, že som takto musela skončiť. Celý víkend som si predstavovala, ako budem nazad v bazéne a budem plávať kraula. Toľko som si to vizualizovala, že mi bolo ľúto, že svoju víziu nemôžem zacementovať skutočným kraulom. Tých pár prerušovaných 25tiek sa neráta, ja som sa videla, ako plávam v kuse niekoľko 100 metrov!
Hm, ale kraul mi predsa dnes nerobil až tak zle. Čo keby som to predsa len skúsila? Veď iba tak zľahka, technicky, žiadne extra tempo, len sa tak kĺzať po vode, to by mohlo ísť, nie? Dám aspoň 50tku.
A pri tej prvej 50tke som zrazu cítila také uvoľnenie, že som išla aj ďalšiu. A ešte ďalšiu. A potom znova. Znova. A znova. Nakoniec som dala 350m.
A potom som skončila. Nie preto, že by som nevládala. Nie preto, že by mi zase začali tuhnúť trapézy. Ale preto, aby som to neprečapovala a aby som skončila vo chvíli, keď je to ešte dobré. Lebo treba vedieť, kedy prestať. Ako vraví Trénerko, končiť sa má dobrým opakovaním.
Leave a Reply