Je tu niekto, kto nechce dosahovať svoje ciele? Haló? Nikto? Som si myslela. Keď už nejaké ciele máme, tak by sme boli veľmi radi, keby sme ich aj dosiahli. Lenže chcieť nestačí. A preto potrebujeme všetku pomoc, ktorú vieme dostať.
Mám kamošku. Volajme ju B. Je to supersilná žena, ktorá v živote už veľa dosiahla. Má svoju firmu, medzinárodných klientov, je vzdelaná, dbá na zdravý životný štýl, ale zároveň má dve malé deti. Či chcete alebo nie, to vám nabúra krehkú rovnováhu a často je to ako žonglovať s motorovými pílami. Starostlivo vypracované plány a rozvrhy sa mihnutím oka menia na ruskú ruletu. A vtedy musí niečo ustúpiť do úzadia.
Spravidla to býva wellbeing matky. Deti ochudobniť nemôžete, bez práce by ste ich zas neuživili, takže prvé, čo osekáte, sú tréningy. A spánok, spánková deprivácia je package deal. Keď nespíte, automaticky máte potrebu energiu dopĺňať rýchlymi cukrami a tukmi. Wueeeeee, a už sa rútite dolu tobogánom záhuby.
B si teda povedala, že toto veru nie a začala konať. Pred nejakým časom čítala o technike, ktorá sa volá accountability mirror. Stojí za ňou David Goggins, veterán SEAL jednotky, ultra bežec a bývalý držiteľ Guinessovho rekordu za 4030 zhybov počas 17 hodín.
Celá technika je vlastne strašne jednoduchá. Na zrkadlo, okolo ktorého prechádzate niekoľkokrát denne, si nalepíte papieriky s tým, čo treba urobiť. Malé čiastkové úlohy. Papieriky mojej kamošky sa týkajú spomínaného wellbeingu. A funguje jej to. Ráno si našla čas aspoň na menší tréning, na obed viac rozmýšľala, čo si dá, a to jej vytvorilo momentum, aby v podobnom duchu pokračovala ďalej.
Ja som svojho času praktizovala niečo podobné, akurát papieriky som si lepila na monitor pred sebou. Fungovalo to výborne, ale iba do tej doby, kým sa ich tam nenakopilo príliš veľa, prípadne bola úloha dlhodobá. Ak som už niečo nestihla a ostalo to tam do ďalšieho dňa, pribudli nové papieriky, tak sa mi časom vytvorila voči starším úlohám selektívna slepota. A už to išlo. Wueeeeee, zase ten tobogán!
Ale dobre, poučili sme sa. Na papierik dávame iba to, čo reálne vieme splniť. B išla až do takého detailu, že si zobrala svoj rozvrh na celý deň a normálne si vypočítala, koľko času si z neho vie utrhnúť pre seba. Na papierik potom dala iba to, čo vedela za danú dobu skutočne splniť.
Inšpirovala ma. Už dlhšie som plánovala dať do poriadku záhradu. Lenže to znamená pokosiť, vytrhať burinu, prestrihať paradajky, oprať poťahy na sedenie… Vždy, keď som si predstavila, koľko roboty to je a koľko málo času na to mám, radšej som šla robiť niečo iné. Nie však dnes. Môj virtuálny papierik obsahoval iba jednu úlohu. Pokosiť. Kým nepokosím tú džungľu, aj tak sa nedostanem k paradajkovým hrantom. A vôbec, tráva už bola taká vysoká, že sa v nej strácali aj susedovie mačky.
Takže som pokosila. A keď už som bola vo švungu, vykopala som aj to pole pýru hneď vedľa. A keď už som mala pri záhrade pristavený kôš na bioodpad, prečistila som kvetinovú časť od suchých listov a odkvitnutých kvetov. Vtom som si uvedomila, že mám konečne po dlhej dobe voľnú práčku, takže som vyzliekla časť poťahov (koľko sa na jednu várku zmestilo) a šup s nimi do práčky.
Som totálne zničená, ale dnes poobede som stihla prácu, ktorú som odkladala týždne. A začalo to jedným papierikom. Skúste to aj vy. Stratiť nemáte čo.
Leave a Reply