“Nezáleží na kritikovi, ani na tom, kto poukazuje na zakopnutia a chyby silných. Zásluhy patria tomu, kto bojuje v aréne. Tomu, koho tvár je zamazaná prachom a krvou, kto statočne bojuje ďalej, kto chybí, ale napriek tomu pokračuje ďalej, pretože žiadne úsilie nie je bez chýb a prekážok. Tomu, kto pozná veľkú vášeň a odhodlanie, tomu, kto sa oddá vyššiemu cieľu, tomu, kto v lepšom prípade na konci zažije obrovský triumf a v tom horšom ak zlyhá, aspoň zlyhá s vedomím, že sa o to pokúsil, lebo toto miesto nikdy nebude patriť chladným a bojazlivým dušiam, ktoré nikdy neokúsili porážku, ale ani víťazstvo.”
Dovolila som si takto voľne preložiť slávny citát Teddyho Roosevelta, ktorý mi zas dnes nečakane prebehol pred nosom a cinkol doň ako tri oriešky pre Popolušku.
V lete som si dala dobrovoľnú pauzu od písania. Bolo to super, namiesto nočného ťukania do klávesnice som spala. Predchádzajúcich šesť hodín spánku denne mi naozaj nestačilo, zrazu som mala oveľa viac energie a menej nervov na Deti. Budem písať, keď sa mi bude chcieť, povedala som si. A naozaj, keď som chytila slinu, občas som niečo napísala. Ale už som so sebou na cesty nevláčila notebook, budem si predsa písať poznámky a spracujem ich neskôr. Lenže… z neskôr sa postupne stalo inokedy a z inokedy v podstate nikdy. Došlo to až do štádia, že aj keď sa mi chcelo písať, nevedela som sa prinútiť zapnúť počítač. Totálna paralýza. Popri prechádzke som si v hlave napísala celý článok a tešila sa, ako ho napíšem a vydám, ale keď som potom prišla domov, nič. Veľké NIČ. Buď som šla robiť niečo iné, alebo horšie, len tak som tupo scrollovala. Absolútna strata času a života.
No a potom prišla vynútená pauza. V septembri som na mesiac ochorela a ďalší som trávila u zubára. Smrteľná únava a veľké bolesti ma zložili. Nemohla som trénovať, lebo akékoľvek prekrvenie zvyšovalo už beztak ukrutné muky. Nevedela som sa sústrediť na čítanie a neskôr už ani na blbý seriál. Cítila som sa úplne prázdna, hlúpa, vygumovaná. Nedostatok pohybu akoby vyhladzoval aj moje mozgové závity. Celé zle. Takto žiť nechcem!
Už je to síce lepšie, ale ešte stále nie som naplno v prevádzke. Ale aspoň prechádzky a nie príliš intenzívny pohyb už môžem. Rozjasňuje sa mi v hlave aj v duši. A jednom takom jasnejšom momente som si pustila na youtube Lindsey Sterling a moju obľúbenú skladbu Arena. A tam hneď na začiatku vyššie spomínaný citát.
Vstala som, oprášila sa, trochu si zatancovala a otvorila počítač. Ešte je to také kostrbaté, ale vraciam sa nazad. Späť k sebe. Lebo ak aj znova zlyhám, aspoň zlyhám s vedomím, že som to nevzdala, ale pokúsila sa o úspech.
Vidíme sa zajtra.
Pridaj komentár