Prechádzka lesom v daždivom počasí je ako čerstvovzdušný ekvivalent čítania si pod dekou počas búrky v pohodlnom kresle a s teplým čajom v ruke. Namiesto na parapet bubnujú kvapky na lístie nad vašimi hlavami, namiesto čítania knižky pozorujete prírodu a teplý čaj nepotrebujete, lebo pri šliapaní do kopca sa potíte ako somár v kufri. Veď vravím, úplne to isté, len na čerstvom vzduchu. Doma v kresle sa však určite cítite bezpečnejšie.
Nebojím sa, že by som v lese zablúdila. Orientačný zmysel mám a ak by došlo na najhoršie, stále máme slušné internetové pokrytie a mapy fungujú. Nebojím sa tmy, v batohu mám vždy čelovku a so sebou vodu a proteínovú tyčinku. Hladom a smädom nezahyniem, kým sa doplazím do civilizácie. Ani divá zver ma nevystraší. V našich mestských lesoch pravidelne stretávam srnky, minule som videla ďatla a to najdivšie, čo sa tam dá stretnúť, sú diviaky. Ale skôr nájdete rozrytú zem, kde si hľadali potravu, než samotné lesné prasiatka.
Ako sama žena v lese sa ale trochu bojím rôznych indivíduí, ktoré tam občas stretávam. Dnes som sa vybrala preskúmať novú cestičku, vyšplhala sa na prudký kopec a tam na stromoch povešané veci ako z Blair Witchu. Priznávam, moja fantázia určite zohrala svoju rolu, bolo to pravdepodobne obydlie nejakých miestnych bezdomovcov, ale radšej som sa rýchlo otočila. Zúfalí ľudia robia zúfalé činy a ja som sama žena v lese mimo bežnej venčiacej premávky.
Milujem skúmať nové chodníčky. Čím divokejší a hlbšie v lese, tým lepšie. Ale často si pri tom hovorím, že by sa mi zišiel nejaký spoločník (ideálne pes, ideálnejšie baskervillský), aby som sa cítila bezpečnejšie.
Vy to máte ako s výletmi do lesa? Cítite sa bezpečne?
Pridaj komentár