Už je to tu zas. Jesennú sezónu chorôb sme ako-tak ustáli, zimnú preplávali bez veľkých škôd, ale táto jarná nás dobehla a riadne kusla do zadku. Nie doslovne, naše problémy sú skôr respiračného charakteru. Ale začínam si myslieť, že týždeň riadnej črevnej chrípky je lepší ako 3 týždne tej normálnej…
Sú jarné prázdniny a my sme už dlho plánovali lyžovačku s rodinou. Skoordinovať 6 dospelých a 3 deti sa na prvý pohľad nezdá až tak náročné, ale keď sa do toho začnú pliesť sľúbené účasti na oslavách, kvôli chorobám presunuté oslavy, vybookované víkendy a školská dochádzka, v zdanlivo jednoduchej rovnici je zrazu nejak priveľa premenných. Po dlhom rozjímaní a porovnávaní našich kalendárov sme sa rozhodli, že využijeme prázdniny a z predĺženého víkendu sa stala týždenná lyžovačka. V Tatrách. Nasledovala náročná koordinácia požiadaviek účastníkov zájazdu s dostupnými možnosťami, lebo zohnať slušné a dostatočne veľké ubytko v Tatrách počas bratislavských prázdnin je ako zháňať chatu na Silvestra. Mali ste začať už v auguste. Ale neuveriteľné sa stalo skutočným, zohnali sme.
Hádajte, čo? Tri týždne pred lyžovačkou ma chytila smrteľná únava, sprevádzaná soplíkom a pokašliavaním. Dva dni som poležala, ďalšie dva sa šetrila, na tretí deň som vyvinula ľahšiu športovú aktivitu a bum, smrteľná únava, soplíky a kašlíky boli nazad. Toto sa zopakovalo asi 3x, ale ten posledný ma zlomil. Aby som to skrátila, skončila som totálne odrovnaná a na antibiotikách. A deň pred plánovaným odchodom aj Muž a Deti.
Čo sa dialo ďalej, to je na samostatnú kapitolu. Ale výsledkom sú nevybúrené deti, ktorým už doma dokopy nič nie je, ale na výpravy sa s nimi ešte ísť nedá, “umierajúci” muž, ktorý sa pod zásterkou choroby zavrel do svojej jaskyne a ide si svoje, a mama na pokraji nervového zrútenia, ktorá sa snaží to celé nejak ukočírovať bez toho, aby mala možnosť byť chvíľu sama a vypadnúť na čerstvý vzduch.
Také klasické prázdniny, nie?
Pridaj komentár