Zas jeden z tých neuveriteľných snov, ktoré mi prináša nedostatok priestoru na spracovanie vlastných emócií a zážitkov. V podstate sa nestalo nič extrémne, iba mi volala mama, že otec skončil na antibiotikách, ale stačilo to na to, aby sa mi primotal do sna. Odkiaľ prišiel ten zvyšok, netuším. Ale výsledok bol dosť absurdný.
Som niekde na dovolenke. Žiadna oddychová plážovka, aj keď to bolo asi pôvodne úmyslom. Kdeže, ja naháňam autobus. Keď ho konečne stihnem, zistím, že je veľmi plný a ja si nemám kam sadnúť. Cestujem ďaleko a mám so sebou obrovský ruksak a turistickú výstroj (jááj, to sú tie nové trekingové paličky, ktoré som si pozerala pred spaním), miesto na sedenie by bodlo. Nakoniec sa mi jedno podarí nájsť. Vtisnem sa medzi spolucestujúcich a rozmýšľam, kam to vlastne idem. Som vo veľkom meste, vychystaná na výlet, ale ja sa až teraz v autobuse začínam zamýšľať nad tým, kam mierim. Viem len, že smerom na perifériu, niekde mimo.
Ako keby nestačili moje vlastné pochybnosti, spolucestujúci sa ma začínajú vypytovať, kamže kam taká nabalená. Zvedavci jedni otravní, nemám odpovede a som z toho nesvoja. Obraciam kartu a vypytujem sa pre zmenu ja ich, kam by išli, keby chceli ísť niekde v okolí na výlet.
Prestrih do môjho vlastného domu. Nie toho skutočného, v ktorom žijem teraz, ale jedného z mojích bývalých domovov. Vlastne všetkých dokopy. Nie je to žiaden konkrétny byt, skôr zmeska pocitov domova a flešbeky útržkov spomienok. Ukazuje sa, že som vlastne cestovala nazad. Nazad domov. Svoj príbytok som medzičasom požičala mojim rodičom, ktorí z nejakého mne neznámeho dôvodu potrebovali prichýliť. A niekto z nich mi vybrakoval chladničku!
Predstavte si, že sa vrátite uťahaní a hladní z ďalekých ciest. Otvoríte chladničku, ktorú ste tesne pred odchodom naplnili vecami, ktoré máte radi a na ktoré ste sa celú cestu späť tešili. A tam nič! Prázdna chladnička! Dokonca aj tá chobotnica, ktorú ste si šetrili na mimoriadnu príležitosť, je preč! Chvíľku nechápavo pozeráte a potom do vás vojde obrovský hnev. Kto sa opovážil hrabať sa mi v chladničke???
Nádych, výdych. Jediný, kto tu počas mojej neprítomnosti bol, sú rodičia. Hádam som nečakala, že budú používať byt a chladničke sa vyhnú. Však aj oni potrebujú jesť. Mohli mi niečo nechať, ale tak nemôžem sa hnevať na vlastných rodičov. Nie za týchto okolností.
Idem za mamou a pýtam sa, ako to s tou chladničkou vlastne bolo. Vyhodili niečo po záruke? Všetko zjedli? Chápem, že hladní neostanú, ale bolo tam veľa jedla a chladnička je teraz prázdna. Čo sa stalo?
Mama mi s úsmevom na tvári hovorí, že otcovi sa zdalo, že tam je veľa vecí, tak ich vyhodil. Neboli po záruke, len nemá rád pohľad na plnú chladničku. Tak vyhadzoval, čo mu pod ruku prišlo. Aj tú moju špeciálnu chobotnicu.
V tej chvíli do mňa vošla taká zúrivosť, že som si na sekundu naozaj myslela, že ich na mieste zabijem. Ako si to mohli dovoliť? Nie som taká bohatá, aby som si mohla dovoliť vyhadzovať jedlo! A už vôbec nie vzácnu chobotnicu! “Vypadnite z môjho domu!” vrieskam.
Ďalší prestrih. Sedíme v aute, veziem rodičov a môjho nebohého dedka. Celú cestu do mňa všetci hučia, ako môžem byť taká hrozná a robiť toľkú vedu z takej nevinnej veci ako vyhodený obsah chladničky.
“A DOSŤ!”
Zastanem na ulici, kde kedysi býval môj dedko, vypnem motor a vybehnem z auta. Musím ísť preč. Už to nevydržím počúvať. Aj tak sme už na mieste, nech vypadnú z auta, kým budem preč a nech mi už dajú pokoj.
V tej chvíli idú okolo moji dvaja bratranci. Pribrzdia, ja nastúpim k nim do auta a odbočíme do vedľajšej ulice. Naši na mňa pozerajú so stoickým pokojom, stále sediac v mojom aute. Ventilujem svoju frustráciu a rozprávam bratrancom, akú krivdu na mne otec spáchal. Vypočujú si ma, chápu, ale nekomentujú. Keď sa upokojím, zabočia nazad do ulice k môjmu autu.
Mama a dedko sedia v aute, otec stojí pri otvorených dverách. Bratranci zastanú, ja vystúpim a nasadnem do svojho auta. Otec si pokojne sadne vedľa mňa na sedadlo spolujazdca a spýta sa: “Môžeme už ísť?”
Cŕŕŕn. Je šesť hodín, zvoní mi budík. Kokos, toto čo bolo za sen? Len tak zo zvedavosti sa idem pozrieť do chladničky, či tam tá moja chobotnica ešte stále je. Dnes ju budem mať na obed. Pre istotu.
Pridaj komentár