Nie je režim ako režim. Sú režimy, ktoré je treba nabúravať priam z existenčných dôvodov (na teba pozerám, Severná Kórea), ale sú režimy, na ktoré sa nesiaha. Ako napríklad na ten detský.
Ak sa vám už raz podarí malý zázrak, že dieťa má nastavený režim a chodí spať v rovnakú hodinu a za rovnakých podmienok, nech vás Boh chráni niečo zmeniť a túto idylku narušiť!
Ja blbá som ju narušila. Išla som s Deťmi na víkend k našim. To, že včera strašili do pol 11, to sa dá vysvetliť tým, že po ceste zaspali a teda logicky nechceli ísť spať hneď po príchode. Normálka. Ale tu sa niečo búra hneď od rána.
Kým som vstala, Dieťa č.1 stihlo zjesť raňajky a “ako dezert” som ju našla tlačiť do seba na štýl Homera Simpsona taký ten hnusný ružový donut s farebnými blbosťami na vrchu. Išli sme na prechádzku (kúpiť hračku, ktorú jej babka sľúbila ešte za vysvedčenie) a Dieťaťu č.2 som povedala, že ona teda môže makrónku, keďže nemala ani donut, ani hračku. Na chvíľu som sa otočila a Dieťa č.1 už tiež žuvalo makrónku a babka každej z nich rozdávala ešte aj wafľu. A to som ešte nespomenula lyžičku cukru, ktorú každá z nich dostala predtým, kým sme boli na káve.
Ja nechcem byť neznesiteľná ako Kim Jong Un a Deťom sladkosti nezakazujem, ale toľko cukru ešte pred obedom je veľa aj na koňa. A keď mi babka kuká do očí a tvrdí, že však to bolo iba trošku a za mojím chrbtom na Deti žmurká, že keď sa nebudem pozerať, potom ešte môžu, otvára sa mi nožík vo vrecku.
S nejakou formou poruchy príjmu potravy žijem celý život. Nechcem svoj zlý vzťah k jedlu prenášať na Deti, ale pozerajúc na toto rozmýšľam, kde som si ho asi tak vybudovala. A o čo dôležitejšie je mať pravidelný režim, aby sa dali takéto výkyvy lepšie korigovať.
Pravidlá a pravidelnosť majú svoje čaro, píšem vyčerpaná o pol 10 večer, keď už Deti konečne spadli z cukrových výšav a zaspali. Dobrú noc!
Leave a Reply