Mám v živote to šťastie, že som obklopená nesmierne inšpiratívnymi ľuďmi. Umelci, spisovatelia, muzikanti, ale aj podnikatelia alebo navonok “obyčajní” ľudia, ktorí však dokážu veľké veci. Nie všetci sú však úspešní v tradičnom slova zmysle. Nekúpu sa ráno v peniazoch ako Strýko Držgroš, ani ich paparazzi nečaká večer pod posteľou, aby ich odfotil v chúlostivej chvíľke a fotky predal bulváru za nekresťanské peniaze.
Pochopiteľne, u mnohých je to vec výberu. Uprednostňujú súkromie a to, že majú peniaze, poznáte skôr na kvalite materiálov, ktoré nosia. U iných to však až tak úplne vecou výberu nie je. Chceli by sa živiť svojím umením, ale… nejak to nejde. Prečo?
Kreatívni sú až až, robia naozaj pekné, dobré a záslužné veci, ale bojujú s tým, že na výslnie sa po ich chrbtoch dostávajú iní. Čo majú tí iní, čo oni nie?
Speváčka s krásnym hlasom, ktorá pravidelne vystupuje a nahráva, príde domov a rodičia sa jej spýtajú, kedy si už konečne nájde normálnu prácu. Filmár, ktorý cez deň robí v korporáte, lebo istota je istota. Programátor a obchodník s unikátnym skillsetom, ktorý trpí v nenávidenej práci, lebo čo ak by si už ďalšiu nenašiel. Talentovaná ilustrátorka, ktorá by chcela preraziť, ale keď sa jej spýtate, čo nové vytvorila, rýchlo to zahovorí. “Aaale klasika, a čo ty? Hovorme radšej o tebe.”
Podpora. Sebavedomie. Poznanie vlastnej hodnoty. Odvaha byť autentický aj za cenu, že sa tým niekomu znepáčite. A odvaha ukázať sa v plnom svetle celému svetu. Warts and all.
Ak niečo chcete, musíte si ísť vytrvalo za tým. A nie iba hanblivo a tichučko zaťukať na dvere, ale vraziť do miestnosti sebavedomí ako červené Ferrari. A ak nemôžete byť červené Ferrari, buďte aspoň čierne. Hlavne, nech je vás vidno.
Leave a Reply