Stojím nad jamou plnou penových kociek, jedna noha stabilizovaná na slackline, ale tá druhá nie a nie sa odlepiť a pridať sa k tej prvej. “No veď poď, pohni sa, to dáš! Veď už si to robila toľkokrát predtým!” “No lenže to bolo tak osem rokov dozadu. Odvtedy sa veľa zmenilo.” ozval sa nesmelý hlások v mojej hlave. “Čo je to s tebou? Bože, veď je to taká sranda a ty tu stojíš ako také poleno. Pred pár rokmi by si sa na to vrhla, ani by si nerozmýšľala. A potom by si skúšala, padala a znova skúšala, až kým by si to nezvládla. Tak šup, ideš!” Druhá noha sa pomaly odlepí od základne, pridá sa k tej prvej a… BUM! Som v jame, z ktorej sa neviem vyhrabať a navyše mám pocit, že mi zožere aj moje protišmykové ponožky, tak hlboko som zapadla. Idem radšej niekam inam.
Neviem, či je to materstvom, traumami a životnými skúsenosťami, alebo jednoducho vekom, ale to, čo mi kedysi išlo (a prvá by som bývala stála v rade vyskúšať si to), mi zrazu nejde. Teda nieže by mi nešla samotná aktivita, mám problém sa do nej aj pustiť. Moje staré ja a následná svalová pamäť ma naženie k atrakcii, telo sa takmer trasie od dychtivosti vyskúšať si ju, ale potom sa nad tým hlava zamyslí a ja zamrznem, neschopná spraviť čo i len jediný pohyb. Ego trpí, identita sa rúca.
Odvahu skúšať nové veci som vždy považovala za (svoju) kľúčovú vlastnosť. Bez nej človek nevyšlape nové cestičky, nedosiahne v živote úspech. A zrazu zisťujem, že niekde po ceste som ju stratila. Zisťujem to v úplne banálnych situáciách, keď o nič nejde. Čo budem robiť v prípade, že pôjde o veľa? Zase zamrznem ako dnes v tom trampolínovom parku?
Nedá sa nič robiť, jedinú cestu vidím v tom, že pôjdem, budem skúšať a znova si vybudujem sebavedomie a odvahu. Ak to nejde na slackline, pôjde to na niečom inom. Raz sa to podariť musí. A na tom viem stavať ďalej.
Dobrá správa, nakoniec to šlo! Nie síce na slackline, tam som dala ešte jeden pokus a kým som sa z tých penových sračiek vyhrabala, chytila ma taká alergia, že ma ešte teraz svrbí nos. Bez antihistaminík tam už nepôjdem. Podarilo sa mi prekonať svoj strach skokom z výšky do airbagu. Paradoxne, v mnohom to bolo jednoduchšie ako ten slackline, ktorý som predtým už robila. A možno práve preto, lebo som to nikdy predtým neskúšala. Ešte som v hlave nemala celý zoznam toho, čo by sa mohlo pokaziť.
V každom prípade, tá eufória z prekonaného bloku ma držala ešte hodnú chvíľu. Pomohla mi skúšať nové veci na trampolíne a pomohla mi aj o pár hodín neskôr na ľade. Včera som totiž dala nabrúsiť svoje aj dcérkine korčule a tie svine absolútne nehranili. Nebolo sa do čoho oprieť. Dieťa č.1 chytilo blok a mini záchvat, že ona sa takto korčuľovať nebude. Mne tiež nebolo všetko jedno, spolieha sa na to, že ju držím za ruku a pomôžem jej a ja sama som roztrasená ako Bambi. Nesmiem však dať najavo, že by som najradšej z ľadu zliezla, musím sa prekonať. Tréning sa má končiť dobrým opakovaním. Ak sa teraz zbalíme a pôjdeme domov, tak ju nielen naučím, že vzdávať sa pri prvej prekážke je ok, ale zároveň si zapamätá iba negatívnu emóciu z korčuľovania. A to predsa nie je v poriadku.
Telo chce, už len obabrať hlavu. Začali sme preto pomaličky, len popri mantineli, aby sa bolo v prípade potreby čoho chytiť. Postupne sa osmelila aj do priestoru. Po chvíli sme už si dávali celé kolečká. Nakoniec sa jej ani skončiť nechcelo. A mne tiež nie. Dám prebrúsiť korčule špecialistom a o týždeň sme na ľade znova.
Ak telo chce a hlava nepustí, dá sa s tým pracovať. Ak hlava chce a telo nepustí, aj s tým sa dá pracovať. Stačí spraviť krok späť a skúsiť to z iného uhla. Jednoduchšie, pomalšie, bezpečnejšie. A ono to pôjde.
Pridaj komentár