To bol zase deň! Deti som poslala do inštitúcií a vybrala sa doriešiť vianočné nákupy, kým mi inštitúcie nevrátia potomstvo zase s novou chorobou. Treba rýchlo konať, lebo to pokojne môže nastať hneď zajtra. A ešte do toho musím stihnúť jednu preventívku a jedno CTčko. Pohodička, to zvládam.
Prvé kolo – IKEA
Ktorý inteligent vymyslel otváracie hodiny od 10tej? Hlavne takto pred sviatkami? Vstávam o šiestej, Deti sú v škole pred ôsmou a potom sú tu dve hluché hodiny, kým otvoria obchody. Improvizujem, Deti posielam s Mužom a kým otvoria najobľúbenejší nábytkársky obchod, mám už opraté dve práčky, zavesené závesy, naloženú a vyloženú umývačku, uvarené a zjedené raňajky. Z nudy som sa dokonca aj namaľovala. Sadám do auta a vyrážam. Prichádzam pár minút pred 10tou, ale parkovisko už je napoly plné. No teším sa. Hádam to bude rýchle. Idem predsa na istotu, hore baliaci papier, obligátne kolečko pre inšpiráciu a dole dávno vybraný darček. Do kelu, zrada! Nejak zredukovali ponuku a to, čo som potrebovala, v mojej konfigurácii nemajú. Upravujem parametre a za jazdy improvizujem. Už len popasovať sa so scannerom pri pokladni a môžem ísť ďalej. (Týmto pozdravujem toho milého ikeáckeho pána, ktorý mi pomohol urýchliť celý proces, aj keď nemusel.)
Druhé kolo – AVION
Toto bude ťažšie. Pár položiek je pevne daných, zvyšok funguje na princípe “uvidíme, čo mi cinkne do nosa”. Lebo najťažšie sa obdarováva toho, kto nič nechce alebo ak aj chce, hneď si to kúpi. Tempom motorovej myši prebieham okolo obchodov a od dverí skenujem ponuku. Oplatí sa vojsť, alebo bežím ďalej? Na opačnom konci obchoďáku som narazila na zlatú žilu. Jeden človek vybavený, ešte jeden ostáva.
Nádej mi svitla, keď som zahliadla známy obchod s fancy schmancy porcelánom a bohatou vianočnou ponukou. Až príliš bohatou. Dosť času som strávila len tým, kým som ju celú prešla. Ale vybrala som, hurá! Rovnako dlho však trvalo upútať pozornosť predavačky. Napriek tomu, že som v obchode bola prvá a ostatní zákazníci prišli až po mne, predavačka zamierila najskôr k nim. Nechápem, prečo, veď som sa aj namaľovala, dokonca aj fešný klobúk som narazila na hlavu, takže nebolo vidieť moje zúfalo odrastené vlasy… 😀 Samozrejme, luxusne vyzerajúci zákazníci nič nekúpili, tak sa predavačka vrátila ku pokladni a začala debatovať s kolegyňou, ktorá vykladala krabice. “Prepáčte, môžem vás poprosiť? Prosím vás!” Nič. Až keď som na ňu začala uprene civieť bez žmurknutia, neochotne sa odlepila od pultu a išla ma obslúžiť. Keby ma tak netlačil čas, ani by som tam neunúvala nakúpiť, ale keď už si ma konečne všimla… Darček vybavený.
Mierim do hračkárstva. Po chvíli sa mi zatočí hlava z toho všetkého kikiríkavého plastu a túžim odísť. Aj tak nemali pekné bábiky. Zatnem zuby a vkročím ešte do druhého hračkárstva, ktoré normálne bojkotujem, lebo majiteľ je obrkkt. Ponuka o nič lepšia, len ešte viac krikľavých blbostí. No nič, musím utekať.
Tretie kolo – preventívka
Utekám domov, vykladám kontraband a leziem rýchlo do vane. K tomuto typu doktora sa nechodí inak ako čerstvo po sprche. Aspoň teda ja nie. A už rozhodne nie po bežecko-nakupovacom záťahu.
Čerstvá ako ̶r̶y̶b̶i̶č̶k̶a̶ horský potôčik letím do Petržalky. Bingo, podarilo sa mi nájsť miesto na parkovanie! Modlím sa, aby bola appka v mojom telefóne ešte stále v súlade s parkovacou politikou danej štvrte a bežím k doktorke. Bundu pre istotu nechávam v aute, nech sa cestou nespotím. Nespotila som sa, práve naopak, štandardný vchod bol v rekonštrukcii a kým som našla ten aktuálny, svieži vetrík mi silou hurikánu prefúkal všetky záhyby na tele. Úúú, fresh!
Ale nakoniec všetko dobre dopadlo a kým ma zobrali dnu, stihla som si prečítať aj kus knihy.
Štvrté kolo – Centrál
Som vybavená, ale o hodinu a pol ma čaká ešte megasupertrooper cétéčkový rtg na Trnavskom mýte. Domov sa mi už neoplatí ísť a ešte stále nemám bábiku. Nevadí, zaparkujem v Cetráli a na Trnko sa potom prejdem. Navyše hore pri fitku otvorili nový obchod, kde majú aj také iné hračky. Pozriem ešte tam. Naozaj majú iné hračky. Krásne. Aj pekne drahé. Núti to človeka zamyslieť sa, či Dieťa danú hračku skutočne ocení, alebo obdarovávate iba preto, aby ste niečo dali. Pozriem ešte inde, možno mi cinkne niečo do nosa. Prebehla som celý Centrál a nič ma nejak extra nezaujalo. Okrem toho, čas vypršal, musím ísť na polikliniku. Po ceste nazad sa zastavím po tú peknú bábiku.
Piate kolo – CT
Vychádzam z Centrálu a mierim k nechvalne známemu podchodu. Za mojich študentských čias to bola temná diera páchnuca močom. Dnes tam je aspoň veľa svetla. A ten moč je cítiť o niečo menej. Cestou mám flashbacky do minulosti. Keď som prišla do Bratislavy ako študentka, prvých pár mesiacov som bývala v Železničnej poliklinike na ubytovni. Vtedy som sa cítila strašne cool, že bývam priamo v centre mesta. Kúsok do školy, kúsok od tepajúceho nočného života. Dnes by mi asi nebolo všetko jedno, chodiť večer domov pomedzi všetkých tých bezdomovcov, ktorí si tam vytvorili základný tábor. Prichádzam na polikliniku a ovanie ma starý známy pach budovy. Neviem ho popísať, nikde inde si tento pach nepamätám, ale tu mi privanul spomienky na sáčkové polievky a špagety varené v rýchlovarnej konvici, lebo kuchynku sme nemali. Stúpam na štvrté poschodie a známy pach starej budovy neprekrýva ani čerstvá omietka a snaha o dojem súkromnej kliniky.
Prišla som o niečo skôr, tak si sadám a vyťahujem knihu. Preventívne skladám všetky “železá” z tela a hádžem ich ledabolo do ruksaku. Ale nestihnem prečítať ani stranu a dnu ma zavolá veľmi milá pani doktorka (sestrička? Technička?). Oceňuje moju pripravenosť a príjemne si pokecáme. Až mi je trochu ľúto, že to tak rýchlo prebehlo. Naozaj bola extrémne príjemná. Platím a vyberám sa znova na cestu. Tentokrát už druhou stranou Tržnice, mimo Námestia bezdomovcov. Naposledy pozriem na okná svojej starej izby, zamávam spomienkam a vyberám sa v ústrety môjmu terajšiemu životu. Opäť do podchodu. Miernou okľukou, lebo najkratšiu cestu zatarasila partička miestnych táborníkov. “Nazdáááár, De Vitto!” tľapká, mierne sa kolísajúc ,vysoký táborník malého okrúhleho spolubojovníka po pleci.
Šlapem po schodoch von z podchodu a premýšľam, ako veľmi je mi takýto život vzdialený. Utekanie cez smradľavé podchody za električkou, vláčenie sa s nákupmi cez pol mesta, slalom medzi táborníkmi… Ja sadnem do auta a doveziem sa, kam potrebujem. Síce mi občas chýba ten pohyb, ktorý prirodzene patrí k emhádéčkovému životu, ale nechýba mi ten smrad a tlačenica. Mám sa vlastne veľmi dobre. Minimálne mám na výber.
Šieste kolo – zase Centrál
Mám všetkého plné zuby. Bolí ma hlava a som ukrutne hladná. Som taká hladná, že už si ani nechcem ísť nič kúpiť. Chcela som ísť ešte do potravín a drogérie na bežné veci, ale kašlem na to. Bežím po krásnu bábiku z druhého poschodia a budem dúfať, že ju Dieťa ocení rovnako ako ja.
Konečne domov!
Záverečná bilancia
15 399 krokov. 10,2 km. 811 aktívnych kalórií k mojim 1904 pokojovým kalóriám. Priemerná tepová frekvencia chôdze 77 BPM.
Hodinou nakupovania vraj spálite okolo 180 kalórií. Samozrejme, závisí nielen od vašej hmotnosti, ale aj od typu nakupovania. Ak iba chodíte a pozeráte, je to menej, ako keby ste pri tom dvíhali prepravky. Ak by ste si to chceli vypočítať presnejšie, tu máte online kalkulačku.
Jednu vec však vo výpočtoch nezohľadní. Vaše mentálne vypätie. Neviem ako vy, ale ja som po takomto nákupnom kolečku vyšťavenejšia ako po tryatlone.
Vďakabohu, že je to iba raz do roka. Myslím to nakupovanie, tryatlonov by som si pokojne dala viac.
Merry Christmas a príjemné nákupy!
Pridaj komentár