Náš dom začína vyzerať ako smetisko. Ešte chvíľu a budú nás môcť z Ameriky prísť natáčať do relácie [extreme] Hoarders. Kam sa pozriem, tam nejaká kôpka. Na stole hŕba fixiek a papierov, už ani jesť nemáme kde. Najnovší umelecký projekt Dieťaťa č.1. Kto sa ho dotkne, bude vystavený hnevu 7-ročného zúrivého trpaslíka. Môj hnev je však väčší, a tak sa pri raňajkách kopa umeleckých potrieb presunie aspoň na zem. Kúsok ďalej je veža z Lega. Staviteľský projekt Dieťaťa č.2. “Maminka, toto tu potrebujem, ešte sa s tým hrám!” Maminka začína mať tik v oku. A to som ešte nespomenula ostatné hračky.
Chápem, že ak má človek niečo rozrobené, nechce to zakaždým upratovať, len aby to o pár hodín vybral znova. To zaberá čas, ktorý chce venovať projektu. Ak ho strávi iba upratovaním, projekt nikdy nedokončí. Ale na druhej strane, ak je rozložených príliš veľa vecí, projekt aj tak stagnuje, lebo nastáva fáza zahltenia. Sama to poznám veľmi dobre. Bohužiaľ, môj ateliér je toho tiež dôkazom.
Koľko vecí je teda už príliš veľa vecí? Kde je tá hranica, kedy nastáva zlom? Podľa mňa vtedy, keď sa cítite natoľko zahltení svojím okolím, že vo vás exponenciálne narastajú negatívne emócie. U mňa je to hnev. Vlastne dnes už zúrivosť. Zovretá hruď, ako keby mi na nej niekto sedel. Zakaždým, keď sa chcem nadýchnuť, musím bojovať. Pridáva sa žalúdok. Rovnaký pocit, ako keď sa Dieťa č.2 rozhodlo na vrchole Tibidaba v polovici jazdy na ruskom kolese, že už tam nechce byť. Začínam cítiť mierny tras v rukách. Amygdala očividne vysiela signály už nejakú dobu, hypotalamus pracuje naplno. Fázu zamrznutia si už dovoliť nemôžem, ostáva boj alebo útek. A utiecť nemám kam.
Neostáva mi nič iné, iba vziať vrece a dať sa do práce.
Napriek tomu, že som pôvodne chcela ísť behať. 🤷
PS: Nepotrebujete niekto nejaké hračky?
Pridaj komentár