Bola som na 40 Fingers. Áno, už zasa. Tentokrát vo Viedni. Okrem toho, že páni sú excelentní gitaristi a rada si ich kedykoľvek vypočujem znova, zaujímalo ma, či a aký bude rozdiel medzi zážitkami s rôznym publikom. V Bratislave to chalani totiž mali ťažké. Publikum bolo prevažne vo vekovej kategórii mojich rodičov a vyššie. Keď to skombinujete so slovenskou náturou, máte hľadisko plné váhavých polomŕtvol. A pre tých sa hrá blbo.
Naštartovali sme preto s Mužom tátoša a vyrazili do Simm City vo Viedni. Rovnako veľká/malá sála ako Stará tržnica, akurát sedadlá boli pohodlnejšie. Viac miesta na pohyb a dýchanie. Publikum opäť hlavne vo veku mojich rodičov, ale predsa len tam bol pocitový rozdiel hneď pri vstupe. Nehmatateľný, nepopísateľný, neuchopiteľný, ale bol. Sadli sme si a čakali, kedy koncert začne. Obrovský pán v teplákoch, sediaci za nami, sa so svojou skupinou vášnivo bavil o hudbe. Keby som ho nevidela predtým v tých teplákoch, myslím si, že je to nejaký profesor z konzervatória. Ale možno bol a zo mňa teraz hovoria nánosy generačných tráum slovenskej dievčiny.
Umelci vyšli na pódium a strhol sa obrovský potlesk. Obzvlášť veľa entuziazmu vychádzalo z ľavého zadného rohu, chalani si asi priviedli svoj fanklub. Super, nebudem jediná roztlieskávačka. Bola som totiž pevne rozhodnutá absolútne neviazane fandiť aj ja. Lebo v Bratislave tiež dostali potlesk, ale to rozoznáte, kedy je to z duše a kedy preto, lebo sa to tak patrí.
Playlist bol veľmi podobný tomu bratislavskému. Niečo pridané, niečo ubraté, miestami zmenené poradie, ale kostra rovnaká. Napriek tomu sa rozdiel ukázal hneď pri prvom veľkom hite. V momente, keď začala hrať Mamma Mia, publikum bez vyzvania začalo gitaristov sprevádzať spevom. V Bratislave ľudia maximálne tak ticho otvárali ústa.
Čakala som na Bohemian Rhapsody. V časti “galileo” gitary stíchnu a čaká sa, či sa publikum chytí. Je to spevácky náročná časť a v tom švungu si človek často nevie spomenuť, či je prvé vysoké galileo alebo nízke. Nehovoriac o tom, či má na to vôbec hlasový rozsah. V Bratislave preto ostalo radšej úplné ticho. Ani pokus o spev. Trafia sa vo Viedni? Očakávanie vo mne narastalo s každou slohou. Natoľko, že aj ja som zabudla, ktoré galileo je prvé. (Je to to vysoké, akurát si to púšťam.) Aj Viedenčania v tom mali chaos, ale skúšali. Nevzdali to. Ďalší rozdiel.
Ten najvýraznejší bol ale v reakcii kapely. V Bratislave odohrali naozaj skvelú šou, aj keď miestami bolo vidieť, že sú zvyknutí na trochu inú odozvu. Robili všetko preto, aby dav rozprúdili a naozaj sa im to podarilo. Vo Viedni však na to nemuseli vyvinúť až toľko energie, a tak ju potom vložili do záverečnej ďakovačky. Bláznili sa na pódiu, skákali z reprobedien ako praví rockeri aj aj tie ich impro-rozlúčky boli nejaké dlhšie. Oduševnenejšie. A ja som odišla s ešte o level väčším zážitkom ako minule.
Domov som sa vrátila s modrinou na prste od tlieskania a hodinky sa ma opäť pýtali, či si chcem zapísať indoorový beh. 😂 Great success.
Aj keď vystupuje kapela, koncert je lepší vďaka publiku.
Pridaj komentár