Sedím na stoličke pri vani, v ruke kniha o nádeji od Jane Godallovej a jedným očkom strážim Dieťa č.2, ktoré sa veselo čľapoce vo vode. Tu sa zrazu z vane na plné hrdlo ozve “This girl is on fireee” (aj keď v podaní trojročného trpaslíka je to skôr Dis Gurrrliture Faiaaaaa 😂)! Odkladám knihu, užívam si impromptu koncert a spomeniem si na štatistiku, ktorú som dnes niekde čítala. Menej než 5% žien si o sebe myslí, že sú krásne.
Spýtala som sa svojich Detí, či si myslia, že sú krásne. Staršia na mňa pozrela, ako keby som sa jej pýtala, či má nohy. Taký ten pohľad so zdvihnutým obočím, čo ju otravujem s takými samozrejmosťami. “Áno!” odpovedala hrdo. Mladšia tiež pozrela, že čo riešim a prikývla. Tak som sa teda spýtala sama seba, či si myslím, že som pekná.
Prvotne sa z môjho vnútra ozvalo rovnako hrdé áno. Spokojne som sa usmiala. Rada nabúravam štatistiky. Ale potom to začalo. Naozaj si myslíš, že zrovna ty si krásna? A čo tie kilá navyše? Celulitída? A na tvojich prsiach tiež jasne vidno, ktoré kojilo a ktoré nie. Možno ti to jedno padnutejšie viečko doteraz prechádzalo, ale myslíš, že si to nikto nevšimne v momente, keď o sebe začneš vyhlasovať, že si krásna? Systematicky som začala prechádzať všetky svoje nedostatky.
Vec sa má tak, že ešte ani nie tak dávno by som uznala, že na základe týchto nepochybne logických argumentov nemám právo o sebe povedať, že som krásna. Lenže ja si v ostatnej dobe oveľa viac všímam ženy (a ľudí celkovo) a to, čo ich robí príťažlivými. Nie sú to dokonalé črty. Práve naopak. Sú to tie nedokonalosti, ktoré ich robia tými, kto sú. Je to sebavedomie, s akým tie nedostatky nosia. Je to to vedomie, že nie sú dokonalé(í) a napriek tomu sa majú rady(i). Nie namyslene, arogantne a bez štipky sebareflexie, ale tak normálne. Zdravo. Ľudsky.
Takže viete čo, pri všetkej skromnosti, naozaj si myslím, že som krásna. Možno nie tak klasicky podľa kritérií módnych časopisov, ale na ulici si ma všimnete. A nie preto, že by som vo vás vyvolávala nutkanie ujsť na druhú stranu cesty. Vašu pozornosť upúta to, čo zo mňa vyžaruje. Ak teda zrovna nemám chuť na neviditeľný mód, o ktorom som písala minule… 😅
A čo vy? Nebojíte sa o sebe povedať, že ste krásne?
Pridaj komentár