O aha momentoch

Dnes som mala možnosť hodiť pokec s Miškom P. a bol to veľmi výživný rozhovor (pun intended). Objasnil mi, prečo som v ostatnej dobe stále chorá.

Ako viete, dávam si pozor, aby som mala dostatok bielkovín a tukov, nech nestrácam tréningom svalstvo. Beriem konské dávky magnézka a iných vitamínov, aby mi fungovali svaly a nervy. Ale nejem dostatok sacharidov. Doteraz som bola v tom, že telo životne potrebuje bielkoviny a tuky, sacharidy sú len zdroj rýchlej energie a nie sú až tak kľúčové. Áno, telo potrebuje energiu, ale vie si ju predsa získať z ostatných makroživín.

Problém je v tom, že to trvá dlhšie a aj na štiepenie telo potrebuje energiu. Ak mu ju nedodám v sacharidoch, namaká sa ako kôň, kým ju vydoluje z proteínov alebo tukov. A keďže ja zároveň vyčerpávam svoje energetické zásoby tréningom, moje telo to akosi nestíha celé doladiť. Imunita má prednosť, preto sa telo venuje najskôr tomu, svaly sú až druhoradé. Tým pádom strácam svalovú hmotu. A keď v tomto stave obmedzím svoj príjem ešte viac (lebo choroba, lebo nestíham, lebo mi nechutí, lebo whatever), už nestíha pokryť ani tú imunitu. A ja som v ostatnej dobe naozaj jedla dosť málo.

Zároveň moje konské dávky magnézka “obsadili” receptory, na ktoré sa viažu aj iné vitamíny a minerály. Takže nestíham absorbovať všetko. Tým pádom nastala podvýživa, a to rovno na viacerých úrovniach.

Asi som to príliš zjednodušila a nie je to nevyhnutne technicky úplne presné, ale v skratke je možné, že toto môže nielen za moje časté choroby, ale dokonca to môže mať vplyv aj na moju atrofovanú ruku. [vlož zvuk rozbíjajúceho sa skla]

Cítila som sa ako v tejto scéne z How I Met Your Mother: