Neznášam balenie. Zbaliť 2 deti a seba a nezabudnúť pritom na nič dá občas zabrať (jasné, že som zabudla). Ale to cestovanie a zážitky za to stoja. A tak som dnes zbalila potomkov a vybrali sme sa do Tatier.
Po ceste z Bratislavy do Tatier cestujete hneď dvakrát. Okrem vzdialenosti cestujete aj v čase. O chvíľu vysvetlím.
Opúšťate Mesto a hneď na Prístavnom moste vás v rozlete zastaví prvá zápcha. Výdobytok modernej doby, dnes už máme skoro všetci autá a nebojíme sa ich použiť. Zato sa bojíme používať MHD. A tak si pravidelne vystojíme obligátnu šóru na kritických miestach pomaly bez ohľadu na to, koľko je hodín. Už sme si zvykli a rátame s tým.
Práce na cestách pri Trnave nás stoja ďalších pár minút. Vzdialenosť do cieľa sa síce skracuje, ale čas dojazdu sa predlžuje. Prežijeme, domov to už teraz neotočíme. Trpezlivosť začína dochádzať vo chvíli, keď autobus obieha kamión, ale ten sa nechce dať predbehnúť. Tempo slimáka, keby išli menej, už cúvajú, ale neuhne ani jeden. “Nie je to náhodou zakázané?”, zamýšľate sa.
Toto nedobrovoľné zdržanie vás však konečne prinúti spomaliť. Nielen na tachometri, ale aj v hlave. No tak prídete do cieľa o pol hodinu neskôr, no a čo. Začnete viac vnímať svoje okolie. Už nepozeráte len na cestu a autá okolo vás, ale uvedomíte si farebnosť polí popri ceste. Jarná zelená v kombinácii s repkovou žltou. “Vyzerá to ako vlajka”, poznamená Dieťa č.1. V pozadí sa začínajú dvíhať kopce. Máte pocit, že aj vzduch cítiť tak nejak inak.
Čím ďalej od Mesta a čím bližšie k cieľu, tým je cestovanie v čase zreteľnejšie. Na cestách je nejak menej SUVečiek a pribúdajú viacfarebné autá, o ktorých pochybujete, že prešli STKčkou. Ich majitelia menia diely podľa potreby a podľa toho, čo je práve k dispozícii. Často im s peniazmi na nové auto chýba aj pud sebazáchovy. Hlavne z toho vytlačiť, čo sa dá. Pripomína mi to mladosť a študentské časy. Môj červený Golfík mal tiež jeden diel modrý.
Začínam cestovať v spomienkach. Nielen na môjho dvojfarebného trhača asfaltu, ale aj na výlet po južnom ostrove Nového Zélandu. Na to, ako sa menila scenéria, na 50 odtieňov hôr. Prechod cez Čertovicu mi pripomenul Arthur’s Pass, najvyšší prechod novozélandských južných Álp. A tie výhľady potom! Keď sa mi dnes prvýkrát otvoril výhľad na Tatry, spomenula som si na The Remarkables pri Queenstowne, LOTRovským fanúšikom inak známe ako the Misty Mountains. Ach, ešte aspoň raz v živote sa tam musím vrátiť!
Strasiem zo seba wanderlust a pozornosť opäť plne venujem ceste. Všímam si, že vymizli moderné vily a popri cestách stoja pitoreskné domčeky so zaujímavo tvarovanými priečeliami. Škoda, že sú polorozpadnuté, páčia sa mi viac ako strohé modernistické kocky. Ale na návrat do minulosti poslúžia.
Deti sa budia a zvyšok cesty trávime pravidelným hádaním “kedy tam už budeme” striedaným s hrou na to, kto vydrží byť dlhšie ticho. Ale aj pri tichých pasážach si stále ukazujeme von oknom na zaujímavé výhľady.
Konečne sme v cieli.
Cestovanie je super.
Leave a Reply