Bežím po centre mesta. V plavkách. Uterák si nervózne žmolím v rukách pred sebou tak, aby zakrýval čo najviac. Cítim sa veľmi neisto. Všetci na mňa pozerajú. Začudovane, znechutene, ako na blázna. Žiadna princezná Leia, ale Jabba the Hutt na vychádzke. Pretože hoci sa snažím bežať svižným tempom, som neuveriteľne pomalá. Mám pocit, že okoločumiaci chodci sú rýchlejší ako ja. A čím rýchlejšie sa snažím ísť, tým horšie mi to ide. Ale musím dobehnúť až domov, veď som si pred chvíľou pri kúpaní v mori povedala, že aspoň takto môžem trénovať na ďalší triatlon, keď už to inak nejde…
Takýto skvost sa mi sníval pred pár dňami. Jeden z tých snov, o ktorých definitívne viete, že to sa s vami pokúša komunikovať vaše podvedomie. Nuž vďaka, netušila som, že to vnútri prežívam až takto.
Totiž veľmi som sa tešila, kedy už nabehneme po prázdninách na stály režim. Deti v škôlke a v škole, ja tréningy, práca a potom spoločne strávené poobedia. Lenže som nečakala, že Dieťa č.2 bude prežívať zmenu jasličiek na škôlku tak extrémne emotívne. Ráno srdcervúci plač od momentu zobudenia, ťažké predávanie štafety učiteľkám, preberanie už na obed, odmietanie jedla, Dieťa visiace na mojej nohe od prebratia až po zaspatie a zaspávanie s plačom, že ona nechce ísť do škôlky. Do toho mi tri dni po návrate od mora prepukla taká alergia, že som na jedno oko pomaly nevidela, ako slzilo a nos ma štípal tak, ako keby som tri týždne fetovala omietku. Radosť žiť.
Plávanie v takom stave nehrozilo. Na bicykel sa s Dieťaťom nedalo a bez nej som z domu nemohla odísť ani na krok, tie záchvaty plaču Muž nezvládal. Jediné, čo som mohla robiť, bolo behať po tréningu s Trénerkom. Aspoň že tie tréningy mi ostali. Aj to len preto, že fitko mám kúsok od škôlky. Auto som nechala pred škôlkou, odovzdala som Dieťa a rozbehla sa do lesa v doprovode kvílivých výkrikov “maminkááááá”. Vo fitku som mala potom čas až do obeda, kým nebolo treba ísť Dieťa znova vyzdvihnúť. To mi kúpilo hodinu nerušeného behu 2x do týždňa. Výkon nahovno, ale aspoň nejaký bol.
Celý ten čas som na seba bola hrdá, ako sa mi to podarilo zariadiť. Vlk sýty aj ovca celá. A potom prišiel tento skvostný sen.
Prinútil ma zamyslieť sa nad tým, čo chcem. Po májovom tryatlone som si predsavzala, že tento rok budem naozaj poctivo trénovať a na ďalší try už pôjdem s tým, že budem bojovať o umiestnenie v prvej desiatke. Potom prišlo leto, dovolenky a Deti doma, takže môj tréning bol prinajmenšom veľmi nesystematický, ak vôbec bol. Nevadí, veď mám ešte čas, poriadne trénovať môžem začať od septembra. Lenže september začal a zas to nešlo podľa predstáv. Môj vnútorný control freak začal panikáriť. I’m missing out!
Neostáva mi nič iné, len že zas a znova musím upraviť svoje očakávania a túžby. Mať ideálny scenár, ale aj ten pesimistický a očakávania nastaviť skôr podľa toho druhého. Je pravdepodobnejší.
Lebo hoci sa Dieťa č.2 nakoniec preklopilo a adaptácia ide už dobre, ja tu aktuálne sedím na antibiotikách s boľavým zubom a keď prejde zápal, čaká ma chirurgická extrakcia osmičky. Zase týždne bez tréningu.
Nuž, to je život.
Keby išiel presne podľa plánu, asi by to bola nuda.
Leave a Reply