Včera celý deň lialo ako z krhly. Tešila som sa, ako budem zaspávať pri zvuku kvapiek bubnujúcich na lexan našej terasy, ale Deti ma prinútili zavrieť okno, vraj to robí až príliš veľký hluk. Tak sme sa namiesto toho tešili na to, ako dnes pôjdeme skákať po kalužiach.
Po raňajkách sme sa naobliekali do prši-gearu, nahodili gumáky a šli sme hľadať najkrajšiu kalužu. Prešli sme celý blok a každú mláku Deti podrobili riadnemu jump testu. Toľko smiechu a radosti sme tu už dávno nemali!
Žiadna kaluža však nebola tá pravá Kaluža. Diera v asfalte, ktorá bývala naj kalužou ešte za čias Dieťaťa č.1, bola už opravená. Sklamanie. Viac moje ako Detí, lebo prvorodená si ju už nepamätala a druhorodená o nej ešte nevedela. To by sa bolo bývalo super skákalo! Čo teraz? Obišli sme blok, ale žiadna nová mláka jej nesiahala ani po päty. Doslova.
Vtedy mi zrak padol na susediacu uličku. Tam kdesi na rohu, zašitá pred zrakmi bežných pozorovateľov, bola Kaluža Storočia! Hlboká do pol lýtok druhorodenej a riadne široká! Viac nám nebolo treba, našli sme svoju konečnú stanicu. Dobrú pol hodinu tam Deti skákali, padali, rehotali sa, až sa občasní náhodne okoloidúci obracali naším smerom a s úsmevom nás pozorovali.
A keby po tej pol hodine Deti neboli mokré až za ušami, šťastne tam skáču doteraz.
Leave a Reply