Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden strašidelný dom a v ňom kopec čarovných kľúčov. Každý z kľúčov mal inú vlastnosť. A jeden z nich vám dovolil vojsť do vlastnej mysle. Normálne fyzicky do nej vojsť a prehrabávať sa vo vlastných myšlienkach a spomienkach. Malo to však aj jeden háčik. Žili tam aj vaše potláčané pocity vo forme rôznych monštier. Vošli by ste dnu? A čo by ste tam robili?
Aj takýto svet nájdete v komikse a seriáli Locke & Key. A ja som si hneď predstavila, aké by to bolo, keby som takúto možnosť reálne mala. Čo by som tam našla?
Pamäť mi bohvieako neslúži, respektíve slúži veľmi selektívne, takže možnosť prežiť znova nejaké spomienky by sa mi veľmi hodila. Akurát by som pri tom určite natrafila aj na spomienky, ktoré opätovne prežiť nechcem. A tu prichádzajú na rad rôzne potlačené pocity.
Viem si predstaviť, že po pár takých spomienkach by sa na mňa vyrútili zo všetkých kútov rôzne monštrá. Hnev, strach, hanba… Každá príšera by mala inú podobu, ale všetky by boli zúrivé. Hnev by bol extrémne agresívny a útočil by veľmi zákerne. Strach by útočil chaoticky a nekoordinovane, ale o to viac by vedel v momente prekvapenia ublížiť. No a hanba? Tá by sa posmievala a pri každom novom posmešku by udrela. Ďakujem, radšej si taký kľúč neprosím.
Iba žeby… Čo ak by som s nimi nebojovala, ale snažila sa s nimi porozprávať, pochopiť ich a upokojiť? Čo ak by sme sa všetci nakoniec udobrili? Veď sme predsa všetci súčasťou jednej mysle. Tej mojej. Mohlo by to fungovať?
Prísť na spoločné fungovanie s vlastnými emóciami je tuším rovnaké ako vychovávať deti. Každý má nejakú svoju predstavu o fungovaní, ale keďže musíte žiť spolu v jednej domácnosti alebo tele (minimálne do 18tky), musíte nájsť spôsob, ako dosiahnuť súlad a rovnováhu.
Tuším si nabudúce v krízovej situácii predstavím, že som v svojej mysli aj fyzicky. Získam tým nový pohľad na vec.
Vlastne by sa mi celkom páčilo mať taký kľúč.
A čo vy? Odvážili by ste sa vojsť do vlastnej mysle?
Leave a Reply