“Horou tep môjho srdca túži večne znieť, horou nesie sa hlas ozvenou, horou, ňou vedia ľudské ústa onemieť, horou, horou, horou…” Víkendy môjho detstva sme trávili výletmi. Ak pršalo, boli to hrady alebo zámky, ale ak bolo pekne, znamenalo to turistiku. Spotení až na mihalniciach, funiaci ako dýchavičný ježko, ale tie výhľady stáli za to! Výhľady, tradičná Horalka a radosť z prekonávania vlastnej lenivosti.
Rada by som túto lásku k horám vštepila aj do mini srdiečok mojich Detí, ale tu v Meste to nie je až také jednoduché. Kým ja som sa v detstve budila s výhľadom na Malú Fatru, ony pozerajú na susedovie bazén. Hory, kopce a lesy sú v nedohľadne a chodiť stále do nášho miestneho parku tiež nie je úplne ono. Ale už konečne aj Dieťa č.2 čo-to prejde, takže môžeme začať s toddler turistikou.
Tento víkend som ich preto vytrepala na výlet, ktorý je podľa mňa ideálny pre malých prieskumníkov. Jánošíkove Diery vo Vrátnej. Moja obľúbená prechádzka. Cez víkend síce nie až tak super, lebo zvyčajne tam bývajú davy turistov, ale šťastena sa na nás tentokrát usmiala. Turistov síce bolo dosť, ale nie až také davy ako zvyčajne. Zázrak.
V zostave Muž, 2 Deti a ja sme sa vydali na cestu. Prvá komplikácia nastala hneď za parkoviskom, keď Dieťa č.2 zbadalo ihrisko a odmietlo sa pohnúť ďalej. Očividne mala iné ciele ako Mama. Nevadí, Muž ostáva dolu s ňou a ja beriem staršiu na výpravu. Nahodila som celkom slušné tempo a očakávala protesty. Nič. Dieťa poslušne šliapalo do kopca celé šťastné, že ma má samé pre seba. A to je dieťa, ktoré protestuje, aj keď má prejsť pár krokov okolo baráku. Zázrak č.2.
Vybehli sme Dolnými dierami na Podžiar, z ruksaku som vybalila Horalku, o ktorej dovtedy netušila a s rozžiarenými očami sa do nej pustila. Dojedla, napili sme sa, pofotili pár záberov a šup zase dole. Nechcela som sa veľmi zdržovať, lebo čo ak Dieťa č.2 zatiaľ robí Mužovi zo života peklíčko? Už bol čas na jej obedný spánok a bez Mamy znáša únavu horšie.
Schádzame si pekne dole, učím Dieťa č.1 kontrolovaný zostup, rozprávame sa po anglicky, takže vyzeráme ako premotivovaní americkí turisti, keď tu zrazu sa mi spoza chrbta ozve nesmelé “Evi?”. Chvíľu mi trvalo, kým sa môj zmätený mozog prepol do slovenčiny a uvedomil si, že to bude asi na mňa, otočím sa a čo nevidím? Jurko, môj plavecký tréner, aj s priateľkou. To nevymyslíš. Šanca, že za takto stretneme na tom istom mieste, v tom istom čase, na neplánovanom výlete vyše 200 km od nášho pôsobiska, je takmer nulová. Ale potešila.
V družnom rozhovore sme zostupovali dole, prebrodili spolu potok (sľúbená odmena pre Dieťa č.1 a čo si budeme hovoriť, obrovská sranda aj pre nás dospelých) a za posledným mostom nás už čakal Muž s mini trpaslíkom, vyvalení na lehátkach a pocucávajúci limonádku. Žiadna dráma sa nekonala, Dieťa si pobyt s Daddynkom užívalo.
Toľko štatistických odchýlok v jeden deň som asi ešte nezažila. A zaklincovalo to Dieťa č.1, ktoré sa hneď pýtalo, kedy pôjdeme zas. Misia splnená.
Leave a Reply