Poznáte ten pocit, keď máte spraviť nejakú vec, ktorá vám zaberie päť minút aj s cestou, zvládate to ľavou zadnou a napriek tomu to odkladáte, ako keby to bola najťažšia úloha vášho života?
Ja som tak aspoň dva týždne odkladala kosenie trávnika. Mini trávnika, ktorý má tak 2×2 metre max. Dlhšie trvá vytiahnuť kosačku ako samotné kosenie. A ešte dlhšie mi trvá sa k tomu dokopať.
Dnes som zas od rána lietala ako handra. Vstať o šiestej, vychystať Deti, naučiť Dieťa č.1 o siedmej ráno variť cestoviny, lebo v škole odmieta jesť, rozviezť ich po celom meste do inštitúcií, skočiť na nákup, spracovať zeleninu, aby som už len vyťahovala z chladničky, keď ju bude treba do niečoho pridať, navariť obed, stihnúť popri tom oprať a vysušiť dve práčky prádla, najesť sa, obvolávať imunológov… Ostala mi cca pol hodina, kým bolo treba ísť zase po Deti.
Ľahla som si na posteľ s knižkou, ale akosi som sa nevedela sústrediť. V hlave mi víril zoznam povinností. V takomto stave si ani šlofíka nedám, kým by som zaspala, bolo by treba ísť. No nič, už to pred sebou nijako neospravedlním, je čas ísť kosiť. A ja som naozaj vstala a spravila to. Úspech!
TL;DR: Pokosila som trávnik.
Leave a Reply