Naplánované to bolo dnes pekne. Muž odvezie Deti do inštitúcií, lebo ráno prídu záhradníci vzkriesiť náš umierajúci kúsok trávnika a ja sa tým pádom nemusím naháňať a stihnem porobiť niečo doma pekne v pokoji. Potom mám plavecký tréning, uvarím si niečo dobré na obed a pôjdem po Deti. Následne pôjdeme Dieťaťu č.1 kúpiť tenisky, lebo zas vyrástla a možno stihneme aj nejaké to ihrisko. Pracovať môžem aj večer, teraz svieti slniečko, je krásny deň, užijeme si to.
A veru som si to užívala. Pokecali sme s pani záhradníčkou a neskôr aj so susedkou, stihla som oprať, vysušiť a poskladať prádlo, dať na poriadok riady a stôl, upratať obývačku po ranných hrách a ešte stále bolo len ráno a ostávalo mi kopec času do tréningu. Aj raňajky som stihla normálne, žiadna proteínka za volantom auta počas rozvozov a presunov. Pomyslela som si: “Veľmi by mi bodol občas taký sanitárny deň, keď nikam nemusím, som doma sama a porobím si veci, na ktoré normálne nemám čas. A nezabijem 2 hodiny z dňa presunmi v aute. To by bolo super!”
Vesmír ma vyslyšal, aj keď teda nie tak, ako som si to predstavovala. Asi som si to zle vizualizovala alebo čo. 😅 Mala som do tréningu ešte nejaký čas, tak som sa rozhodla, že to využijem a … ako to jemne povedať… no, že skrátka nepôjdem plávať ako yeti, aerodynamika a vôbec. Sedím si vo vani, natiahnem sa so žiletkou k ľavej nohe, jeden neopatrný pohyb a rup! Bolesť mi vystrelila do ľavého kríža, pred očami sa objavili hviezdičky a ja som musela predýchavať. Do kelu, seklo ma!
Som hypermobilná a v krížoch ma sekávalo cca od 12 rokov. Odkedy však cvičím s Trénerkom, žiadne problémy nemám. O to nečakanejšie je, že sa to stalo zrovna dnes. Ešte z vane som písala plaveckému šéfinovi, že dnes teda asi neprídem a dúfala som, že sa z vane dostanem sama a nebudem tam musieť sedieť a čakať až do večera, kým príde Muž domov.
S veľkým sústredením a za pomoci pokročilých dýchacích techník som sa nakoniec z tej vane dostala. Dala som si Flector, odplazila sa do postele a na najbližších pár dní som odstavená. Zajtra si určite nezabehám, aj keď za Trénerkom pôjdem a skúsime to nejak dať dokopy. Ale vraj očividne je niečoho na mňa priveľa.
Takto som si veru ten sanitárny deň nepredstavovala. Ale aspoň som si pospala, prečítala knižku a mala šancu trochu si oddýchnuť v tichu.
Ja tu teda v tichu domova (teda kým sa Deti nevrátia z inštitúcií) budem regenerovať a vy si zas dávajte pozor, čo si želáte. Mohlo by sa vám to splniť!
Leave a Reply