Sú režimy, ktoré nazad nechcete. A nemyslím len tie politické. Aj zvyky, ktoré vás privádzajú na pokraj zúfalstva, sú zlé, aj keď je to niečo známe a komfortné. Napríklad sedieť doma na gauči pred telkou a napchávať sa pizzou a chipsami. Komfortné? Možno. Dobré? Určite nie. No a potom je režim, ktorý je síce možno fyzicky náročný, ale lietate si v ňom ako na obláčiku č.9.
Keď som si dnes ráno po dvoch týždňoch obliekala plavky, cítila som sa ako rytier, ktorý si navlieka brnenie. Nejdem nevyhnutne do boja, idem na cvičisko oprášiť hrdzu zo svojej zbrane, prevetrať hlavu, rozhýbať kosti. Aby som bola pripravená vo chvíli, keď naozaj príde na samotný boj.
Nie som ani zďaleka pri plnej sile. Tie dva týždne bez tréningov som si všimla už pri rozplávaní. Ale tak strašne som sa tešila, že som už konečne znova vo vode a môžem plávať, že ma tá radosť doslova poháňala vpred. Ani som si neuvedomila, kedy nastal koniec tréningu. Však ja som si doteraz len tak príjemne plávala, čisté Chorvátsko, poďme plávať ďalej!
Samozrejme, nič netreba preháňať a ja som tá prvá, ktorá musí myslieť na to, že v najlepšom treba prestať. Inak sa prestrelím a celú túto chorobnú púť si o týždeň zopakujem znova.
A tak si teda sedím v ateliéri, pijem teplý čaj, počúvam rozhovor Tima Ferrissa s Neilom Gaimanom a s úsmevom na tvári odušu píšem.
Som doma, som svoja. Znova počujem svoje myšlienky.
Leave a Reply