Čím to je, že vo chvíli, keď Deti (aj vy) potrebujú spánok najviac, ide to najťažšie? Je to tá silná túžba, ktorá z vás sála a Deti to vycítia, tak si povedia “naser si, mama”? Alebo to je ich FOMO a boja sa, že prídu o niečo dôležité? Či nedajbože kombinácia oboch?
Už pár dní sa trápime s Dieťaťom č.2 a jej zaspávaním. Doteraz padla siedma hodina, dali sme sa do pyžamka, umyli zúbky, vypila mliečko (áno, v tomto poradí, nesúďte nás), otočila sa na druhú stranu a spala. Šichta nastala až vo chvíli, kedy bolo treba nahnať do postele Dieťa č.1. Ale ostatných pár dní vymýšľa, plače a jednoducho nechce spať. Už pred siedmou vyzerá byť zrelá do postele, ale včera sme sa nakoniec trápili až do pol 9. Je jedno, či ju dám do postele na siedmu alebo ťaháme dlhšie, nech sa ozaj unaví, výsledok je rovnaký.
A dnes ráno vstalo so zalepeným okom a bolesťou brucha Dieťa č.1. Logicky, ostala doma. Cez deň síce vyzerala relatívne ok, ale k večeru sa jej pohoršilo. Normálne bola ochotná ísť spať skôr. Výborne, vravím si. Dieťa č.2 v jasliach nespalo, takže je unavené, Dieťa č.1 je choré, takže tiež zaspí, žeby svitalo na voľný večer?
Ááále figu. Už trištvrte hoďku mi tu na striedačku revú. Ja chcem túto knižku, ja nechcem túto knižku, teraz čítaj mne! Mladšia už je tak unavená, že len reve a pýta pesničku Peppa Pig (má jednu takú upokojovaciu, pri ktorej občas zaspáva). Staršia vreští, že ona už Peppu nemôže ani cítiť, ale odmieta ísť spať do svojej izby, kde by mala pokoj. Ona chce spať pri mne. Mne šklbe okom. Ja nechcem spať pri nikom, chcem mať svätý pokoj, ale taká možnosť dnes očividne nie je.
Nakoniec sa dohodneme na kompromise. Dieťa č.1 počká vo svojej izbe, kým Dieťa č.2 konečne za zvukov Peppy Pig zaspí. Potom vypneme hudbu, Dieťa č.1 si vlezie do mojej postele a ja konečne budem môcť ísť upratať kuchyňu a začať sa chystať na zajtrajšie preteky.
Držte mi palce, aby to tak naozaj aj bolo.
Leave a Reply