Ako viete, že je čas povedať NIE? Že je to to pravé “nie”? Že niečo odmietate kvôli tomu, že je to skutočne v rozpore s vaším vnútrom, nie kvôli tomu, že sa vám nechce, alebo sa bojíte, alebo [vlož iný maskovací dôvod]?
Nedávno sa mi stala taká vec. V jeden piatok večer mi napísala kamoška, že urgentne potrebujú vo firme s niečím pomôcť a že som na to ideálna. Vypýtala som si víkend na rozmyslenie, či to vôbec zoberiem. Odkedy mám Deti, veľmi dobre si rozmyslím, čomu venujem svoj čas. Mám ho totiž málo a zoznam činností siahodlhý. A ak už sa do niečoho pustím, tak to musí byť veľmi efektívna spolupráca. Žiadne meetingy, ktoré mohli byť e-mailami a podobne. Práca rozdelená s chirurgickou presnosťou.
Hoci mám rada výzvy, tento projekt bol jeden veľký chaos. V hlave som prerátavala, či vôbec mám toľko času. Nechcelo sa mi veľmi do toho, ale pokiaľ viem pomôcť kamošom, pomôžem. V nedeľu večer som dostala správu, či si môžeme v pondelok ráno zavolať s CEO firmy. Nuž dobre teda, ale upozorňujem, že ma cez víkend chytila choroba a ledva rozprávam.
Nastal čas hovoru a z neho tak nejak vyplynulo, že sa nebavíme o tom, či to vôbec zoberiem, ale ako to spravíme, dokedy a čo bude výstupom. Tak si vravím, dobre teda, vesmír, keď si ma už postavil takto pred hotové, ja to teda zoberiem. Dohodli sme sa na podmienkach aj ďalšom postupe, poslala som zoznam podkladov, ktoré potrebujem a začala som pracovať. Počas hovoru som zdôraznila, že podklady potrebujem ešte v ten deň, prípadne najneskôr ten nasledujúci, aby som prácu stihla dokončiť včas. Dni plynuli a podklady nechodili. Občas prišla správa typu “zavolajme si”, ale hovor sa nikdy nekonal. Spravila som, čo som vedela bez podkladov, ale to už moja choroba pokročila do takých rozmerov, že som musela urgentne k doktorke a skončila som na antibiotikách. A keď uplynul deadline na moju prácu a podklady neprišli žiadne, napísala som oficiálny mail, že spoluprácu ukončujem.
Dnes sa kamoška ozvala znova a ja sa hádam čoskoro dozviem, čo sa vlastne stalo. Ale aj keby nie, jedno viem naisto. Ak by som hneď verila svojej intuícii, mohla som tie hodiny práce venovať niečomu užitočnejšiemu. Alebo len tak ležať v posteli a poriadne sa liečiť. Moje vnútro kričalo “neber to, venuj sa radšej svojej knihe”. Ale nie, ja som si musela dokázať, že sa práci nevyhýbam z lenivosti alebo strachu, či výzvu zvládnem, či budem dosť dobrá.
Paradoxom tejto životnej lekcie je, že to pravdepodobne spravím znova. Že ak príde nejaký takýto projekt, zoberiem ho, aj keď vo vnútri budem vedieť, že sa chcem venovať niečomu inému. Lebo čo ak to zo mňa hovorí iba strach? Čo ak moje NIE nie je to správne “nie”?
Únavné, že?
Leave a Reply