“Nenávidí nakláňanie sa trupu, vodu mihajúcu sa popri lodi, hrozivé plieskanie plachty a divoké skoky na vlnách, nenávidí, že sa musí so synom natlačiť až do rohu, aby všetci ostatní mohli nerušene pobehovať po palube.Tú neustále prítomnú hrôzu, že Ariho zmetie z paluby do neúprosných vĺn.”
Čítam This Must Be The Place od Maggie O’Farrellovej a táto veta ma vrátila spomienkami o pár týždňov nazad. Zobrala som Deti na dovolenku na jeden z chorvátskych ostrovov.
Muž musel ostať doma kvôli práci a na ostrov sa vybrali dovolenkovať moji Rodičia a Brat s rodinou. Využili sme príležitosť a pridali sa k nim. Skvelý nápad, že?
Áno aj nie.
Čakalo nás (podľa navigácie) 9 hodín cesty, tak sme si to rozložili na dva dni. V Grazi sme sa stretli s Bráchom a jeho rodinou, absolvovali tam ešte výpravu do detského múzea Frida & Fred (odporúčam, Deti odtiaľ ani nechceli ísť) a spoločne sme vyrazili na dlhúúúúúúúúúúúúúúúúúúúú cestu.
Cesta bola o to dlhšia, že sme pár desiatok kilometrov pred naším cieľom narazili na svadobný sprievod. Vpredu auto, ktorému zo strešného okna trčal chlap s obrovskou chorvátskou zástavou, na konci ďalší taký a medzi nimi kolóna áut, ktorá sa šinula vpred rýchlosťou raneného slimáka. 20 kilometrov trvalo trištvrte hodinu. K pohode v našom aute nepridal ani fakt, že 5 kilometrov a 20 minút pred cieľom začalo Dieťa č.2 plakať, že jej treba cikať a kakať. Zastaviť nebolo kde, obehnúť nebolo ako. Ostalo len modliť sa. Hlavne keď sa k nej pridalo aj Dieťa č.1.
S mokrými čelami, ale suchými gaťami sme konečne dorazili na miesto prespatia. Ubytko bolo veľmi príjemné a ráno sme čerství a odpočinutí vstali pripravení vyraziť bez zbytočných motaníc do konečného cieľa. Aspoň sme si to mysleli.
Bohužiaľ, kombinácia dlhého sedenia v aute a zadržiavania telesných potrieb si vybrala svoju daň. Dieťa č.1 chytilo zápal močových ciest. Takže priama cesta bez motaníc sa nekoná. Nasadili sme zvýšené množstvo tekutín, zvýšený počet cikpáuz a pohotovostnú zastávku v lekárni v Splite.
>>> V tomto bode by som rada venovala osobitný odsek tomuto varovaniu. Ak vám treba na chorvátskej diaľnici ísť na záchod, naozaj, ale naozaj počkajte na najbližšiu benzínku. Nezastavujte na odpočívadlách. A ak aj zastanete, potrebu vykonajte radšej kamsi do prírody. Naozaj, ale naozaj neotvárajte tú toitoiku. Dobre vám radím. Tu nie ste v Rakúsku. <<<
Ok, som späť. Vybavení liekmi, ja vyčerpaná a vynervovaná k smrti, sme našli cestu k trajektu a zázrak, dokonca sme sa naň zmestili! Bráchove auto pred nami, my za nimi. Zaparkovali, zobrali aj moje Deti hore a ja som doparkovala a išla za nimi. Pohodička, že?
Ale áno, keď vám má kto pomôcť.
Ideálne by tento príbeh pokračoval tak, že a potom si dovolenku užívali, až kým nebol čas ísť domov. To by ale nemohol byť náš príbeh. My sme pokračovali tak, že na druhý deň dostalo Dieťa č.2 vysoké horúčky. Našťastie, len prehriatie a pravdepodobne močáky tiež v zárodku. Nasadili sme tekutiny, lieky, odpočinok a plienky a po pár dňoch už bolo dobre. Ani do tej nemocnice sme nakoniec nemuseli ísť.
Konečne dovolenkujeme! Našli sme si super pláž, papali morské potvory (a Deti klasicky čisté cestoviny a hranolky) a užívali sme si prímorský život. Až kým nenastal čas ísť domov.
Pred sebou dva dni cesty a príchod domov pol dňa pred nástupom do školy a škôlky. To stíhame, máme rezervu.
Na prespatie sme si vybrali dom s bazénom. Vypočítané sme to mali pekne. Dorazíme poobede, decká sa ešte vyčvachtajú v bazéne a večer odpadnú ako hnilé hrušky. A my dospelí budeme mať večer pre seba.
Na trajekt sme sa strategicky vybrali hodinu pred jeho odchodom. Keď sme došli k prístavu, ešte pred rampou sme zastali v rade. To bude ok, však sme kúsok od rampy, prišli sme včas, na trajekt sa dostaneme.
No také kulové.
Nedostali sme sa ani na ten trajekt, ani na ten ďalší. Domáci a kamoši majú prednosť, obchádzajú rampu z rôznych strán a vysvitne, že za rampou sú ešte dve obrovské parkoviská, na ktorom sú odstavené autá na čakačke pred nami.
Decká vzadu vreštia, nudia sa, plačú, všetko im je, ale ty z radu odísť nemôžeš. Rýchlo aspoň otočíš protismerné Dieťa č.2 do smeru jazdy, aby videlo na teba. Na chvíľu to pomôže, ale potom znova začne cirkus. Pomôžu Rodičia a Bráchova Žena. Deti berú do kaviarne na limonádu a ty sedíš v aute a čakáš, kedy sa šóra pohne. Ale aspoň v tichu.
Po dvoch hodinách neistoty a zúfalstva poslali extra trajekt. Na ten sme sa už konečne dostali. Hurá, najhoršie máme za sebou, už bude pokoj, nie? No nie. Brácho má nižšie auto, tak ho poslali rampou hore. Mňa s mojím tankom do hlavnej časti. Autá z každej strany nalepené späťák na späťáku. Zastavila som premávku a vysvetľujem hlavnému koordinátorovi, že takto nevyberiem Deti z auta. Neochotne mi povolil prerušiť naloďovanie, vybrať Deti a doparkovať auto na sardinku k ostatným. Deti som vtisla do medzery medzi už zaparkované autá, vysvetlila som im, že tam musia stáť ako sochy a celý čas sa modlila, aby si to moje kamikadze Dieťa č.2 niečo nezmyslelo a nehodilo šípku pod kolesá nejakého nervózneho vodiča za mnou. Chvalabohu, sochy vydržali.
Na palube sme hodili rýchly obed vo forme Pringles, lebo samozrejme, popri neistote čakania na trajekt a stresom stiahnutých žalúdkoch sa skôr normálne jedlo jesť nedalo a Deti aj tak nič nechceli. Posilnení výživnou stravou bolo treba prázdne kalórie niekde minúť. Rozhodli sme sa ísť na hornú palubu. Deti si pozrú výhľady na more, vetrík nám bude povievať vo vlasoch, dobre bude.
Moja predstava príjemného vetríka bola však veľmi rýchlo konfrontovaná realitou. Šiltovky a klobúky som napchala do ruksaku, predýchala stret s realitou a asi dve minúty sa kochala výhľadom, kým sa Dieťa č.2 nerozhodlo, že zábradlie na lodi je skvelá preliezka. Tlak tisícpäťsto, srdce v hrdle a mdloby pred očami ma prinútili konať. Toto nedávam. Ak je s tým Brácho so Ženou ok, nechám ich tam. (Absolvovali hornú palubu s Deťmi už po ceste tam, ale nikto nespomínal, aký adrenalín to je. Alebo ja som prílišná citlivka.) Že dobre. Za chvíľu však prišli za mnou. Možno to predsa len tentokrát bolo iné.
Ale už chápem pocity Claudette z vyššie citovanej knihy. Náš trajekt sa síce tak nehojdal, ani plieskajúce plachty neboli, ale tá predstava, že ti dieťa spadne do vody a ty už nič nemôžeš urobiť, je rovnako strašná v oboch prípadoch. Takú úzkosť neprajem nikomu. Rada by som povedala, že takú úzkosť som ešte nikdy nezažila, ale ešte som vám nerozprávala príbeh o tom, ako sme boli na Tibidabe v lunaparku. To si nechám na inokedy. Keď predýcham spomienku na tento zážitok.
V každom prípade, nastal čas sa vylodiť. No ale všade okolo mňa natesno autá, dvere poriadne neotvorím, nieto ešte Deti do sedačiek zapnúť. Ledva som ich do auta dostala. Trochu som oplieskala auto toho pána vedľa, aj na mňa škaredo pozrel, ale po zážitku spred pol hodiny mi ani brvou necuklo. Tou mi začalo cukať až o pol minúty neskôr, keď som chcela Dieťa č.2 zvnútra auta zapnúť, nedočiahla som naň, Dieťa č.2 to nevedelo spraviť, aj keď sa snažilo a ja som už musela vyparkovať z lode. Ale nakoniec sme to nejak zvládli. Chvalabohu, že som tú sedačku pred trajektom vtedy otočila. Keby bola v protismere, nemám šancu.
Vylezla som z lode, odparkovala bokom a čakala na Brácha. Jediné miesto bolo v boxoch pre autá na iný trajekt, ale ten našťastie ešte nenaloďoval. Sme ok.
Po nekonečných hodinách v zápchach na diaľnici, na mýte a v reštaurácii sme konečne o deviatej večer dorazili na ubytko. Z bazéna nič nebolo, ale aspoň Deti zaspali takmer hneď. Ja až vtedy, keď ma definitívne vyplo od únavy. Skôr ma v bdelosti udržovala tá obrovská stonožka, ktorú som zbadala v kúpeľni. Predstava, ako po mne v noci lezie aj s celou rodinkou, bola príliš desivá. Brrrr.
Ďalší deň už cesta prebiehala relatívne hladko. Domov sme došli všetci v poriadku a plní zážitkov. Ja až taká plná, že už určite nepôjdem sama s Deťmi na dovolenku niekam, kam cesta trvá dva dni. Ale inak tam bolo pekne.
Leave a Reply