Deň ako každý iný, ale predsa nie úplne rovnaký. Tentoraz mi išla karta.
Ráno klasicky tréning a pred ním beh na páse. Bez riadnej rozcvičky, lebo som prišla príliš neskoro, aby som stihla všetko a chcelo sa mi v prvom rade behať. Ešte stále mám časy ďaleko od svojich predstáv a túžob, ale progres vidím. Tento konkrétny beh som dala rýchlejšie ako zvyčajne a stihla som sa pri tom rozprávať aj s kamoškou. To, čo som ešte pred pár mesiacmi ledva zvládala pri tempe 6 km/h, som teraz dala v pohodičke v 8 km/h. Bez toho, aby som pri rozhovore lapala po kyslíku. Zóna 2, ideál na ranné rozhýbanie.
Nasledoval tréning mobility. Hamstringy stiahnuté ako riťka väzňa zohýbajúceho sa po mydlo, predklon ako dôchodca. Nevadí, vraj to znamená, že behám správne a ťahám to cez to, čo mám. Prijala som, že dnes to teda mám tak a svoje zvyčajné rozsahy nedám, a zrazu to začalo povoľovať. Trénerko ma na konci pochválil. “Fuckin’ good job!” Pochvala najvyššieho ranku.
Poobede sedenie s klientkou. Nie úplne jednoduchá úloha, ale dali sme to. Poviem vám, domov som šla vyčerpanejšia ako po tréningu. Keď mi ale večer pípla správa s veľkým ĎAKUJEM, hneď ma tá únava prešla. Nie je nič lepšie, ako keď si klient naozaj cení vašu prácu. To sa potom aj nemožné dá meniť na možné.
Nakopnutá radosťou z úspechov dňa, pustila som sa do najťažšej úlohy dňa. Ani sa nečudujem, že Dieťa č.1 si odmietalo upratať izbu, veď ja sama som nevedela, kde skôr začať. Všade po zemi rozmetané pozostatky narodeninových osláv, papiere, darčeky, ktoré ešte nemajú svoje miesto, predtým vytiahnuté hračky… To všetko prekladané rozhádzaným nábytkom, ktorý som premiestnila svojho času ja, keď som zachraňovala izbu pred búrkovou povodňou. Mala som na výber. Buď to všetko podpálim a zavriem za sebou dvere, alebo sa do toho postupne pustím.
Keďže v našom dome by som rada ešte pár rôčkov pobudla, podpaľačstvo neprichádzalo do úvahy. Postupne a systematicky som sa teda pustila do upratovania. O vrece vyhodených vecí a pár hodín neskôr bolo hotovo. Do polnoci som sa s tým síce pasovala, ale izba je v stave, že som ochotná do nej vojsť a stráviť v nej nejakú tú chvíľku. Ešte upratať skrine, vytriediť malé veci a iné drobnosti, ale to už sa musí zapojiť aj Dieťa. Aj tak môže byť rada, že som jej pomohla.
Skrátka sú dni, kedy vám ide karta. A možno ani nie karta, všetko je to výsledok vášho dlhodobého alebo krátkodobejšieho úsilia, ale keď to v jeden deň takto pekne do seba zapadne, je to veľká radosť. A je dobré, že sa to nedeje každý deň, lebo inak by sme to nevedeli tak oceniť.
Leave a Reply