O smútku za prečítanou knižkou

Poznáte ten pocit, keď dočítate dobrú knihu a zmocní sa vás poknižková depka? Smútok, že príbeh už nebude pokračovať? Že už nikdy nepocítite to vzrušenie a napätie, ktoré ste cítili pri prvom čítaní? Že sa musíte vrátiť do svojho života a nemôžete zobrať zo sebou aj obľúbené postavy?

Ja sa vždy na jednej strane teším, že som natrafila na dobrú knihu, ktorá ma úplne pohltila, ale na druhej strane už počas čítania mi je trochu ľúto, lebo viem, čo ma čaká po poslednej stránke. 

1. Popieranie

“Ale ticho tam, vnútorný hlas, tentokrát to bude v poriadku. Už som veľká, zažila som všeličo, určite sa nenechám rozhodiť jednou knihou. Však si ju vždy môžem prečítať znova. S mojou senilnou pamäťou rybičky Dory to bude zas ako prvýkrát.”

2. Hnev

“Do psej matere, načo som tú knihu otvárala? Nemám v živote dosť iných vecí, ktorým by som mala venovať pozornosť? A vôbec, nemohla som začať čítať radšej niečo, čo má viac dielov?”

3. Vyjednávanie

“Možno to má viac dielov. Možno to bude mať viac dielov. Prosím, nech napíše ďalší diel!”

4. Smútok

“Ach, nemá to pokračovanie. A ani nebude mať. Som smutná. Už nebudem čítať, za toto mi to nestojí.”

5. Prijatie

“No čo už. Aspoň ten jeden deň, kým som knihu zhltla, som si to užívala. Stálo to zato. Ozaj, mám novú knihu!”

No dobre, trošku preháňam. Ale aj tak som vždy smutná, keď dočítam dobrú knihu.