Aj vy máte svoje obľúbené prechádzky a cestičky, kade sa vyberiete, keď chcete ísť von a nechce sa vám vymýšľať, kam pôjdete? My tak chodíme do Starého mesta. V pešej zóne sa Deti môžu vybehať bez toho, aby sme nonstop striehli na autá, sú tam motivačné pit stopy v podobe obľúbenej zmrzlinárne alebo cukríkového obchodu, dá sa tam sadnúť na kávu a vodu, keď posádka výpravy nevládze alebo protestuje.
A raz za čas, keď sú nám hviezdy priaznivo naklonené, dá sa nám na Mesto pozrieť novými očami. Očami turistu. Niekedy to znamená chodiť po starých cestičkách a všímať si detaily na domoch, pamätné tabule ľudí a udalostí, o ktorých sme doteraz netušili, alebo zablúdiť do dvora, ktorý je výnimočne otvorený a objaviť novú galériu. Inokedy to znamená odbočiť z vychodených chodníčkov a schválne ísť tam, kam by nám zvyčajne ani nenapadlo ísť. No a niekedy nás do nových zákutí privedie nutnosť.
Ako napríklad dnes. Len čo sme zaparkovali, Dieťa č.1 vyhlásilo, že sa asi pociká. Extrémne urgentná nutnosť. Normálne by sme došli k našej domovskej zmrzlinárni a išli na wc tam, ale v tomto prípade bolo aj tých pár sto metrov príliš ďaleko. Tesco na Kamennom námestí to istí. Na cestu nám začala vyzváňať zvonkohra, ktorú sme veru už dávno nepočuli.
Vyšli sme eskalátorom na druhé poschodie, kde už pred časom otvorili food court, ale zatiaľ sme tam neboli. Nepatril do okruhu našich zvyčajných pit stopov a check pointov. Prekvapil maľbami na stene. Záchody boli hneď pri eskalátoroch, tak sa tam Dieťa č.1 rozbehlo a obsadilo jednu kabínku. Aha, na zadnej stene to má dekoračný pop art, to som tu veru nečakala. Reku, keď už sme tu, tak idem aj ja. Aj moja kabínka bola vydekorovaná, len iným obrázkom. Aj Dieťa si to všimlo, tak sme nakoniec absolvovali prehliadku celej záchodovej galérie. Čakali sme tu rôzne vložky, ale kultúrne veru nie.
Pokračovali sme smerom k Starej tržnici, a tu zrazu street food fest. Muž si uvedomil, že je veľmi hladný, a tak sme poctivo obehali všetky stánky, aby mohol najbližšiu hodinu slintať nad tým, čo si vyberie, keď tade pôjdeme nazad. Ja som sa zatiaľ vciťovala do kože turistu. Ak by som sa tu náhodou ocitla počas prechádzky cudzím mestom, ako by som sa zachovala? Hľadala by som miestnu kuchyňu, ochutnala dobroty z rôznych kútov sveta, alebo išla na istotu do Mekáča oproti?
Pokračovali sme ďalej a hľa, naša zmrzlináreň je otvorená! Keď som čakala Dieťa č.1, chodili sme tam na prechádzky a namiesto večere si často dali radšej zmrzku. Teda, pravé gelato. Vošli sme a okrem nás bola dnu ešte jedna talianska rodinka. Mali šťastie, Pepe zo zmrlinárne je pravý Talian, takže si mohli pokecať v rodnom jazyku a popýtať sa nielen na zmrzlinu, ale aj na to, kam sa v meste oplatí ísť. Keby som bola turista, veľmi by ma potešilo, ak by som natrafila na takýto kúsok domova v cudzom svete.
Po riadnej dávke poctivej zmrzliny (šafranovú naozaj odporúčam, aj keď ja si môžem akurát tak párkrát líznuť, lebo mlieko) a doplnenia pitného režimu nastal čas ísť domov. Muž to ešte rezol streetfoodovým smažákovým burgrom a mohli sme ísť spokojne domov.
Nečakaná mestská turistika sa vydarila.
Leave a Reply