Strach z bolesti. Strach z neznáma. Strach zo zmeny. Strach zo strachu. My ľudia si vieme strachom pekne skomplikovať životy. Z neurčitého pocitu nepohodlia v srdci sa vieme vyhysterčiť vlastnými myšlienkami do takých rozmerov, až nás to nejakým spôsobom paralyzuje.
Dieťa č.1 je na to expert. Dnes prišla domov s trieskou v prste. Maličkou, maximálne dvojmilimetrovou, úplne na povrchu. Boli z toho skoro 2 hodiny cirkusu. Najskôr sa bála, že sa jej to zapáli. Upokojovala som ju, že nezapáli, hneď to vyberieme a vydezinfikujeme. Je to rutinná operácia, už ju absolvovala niekoľkokrát, pričom párkrát si ani poriadne nevšimla, čo sa deje. To však ešte nemala obdobie extrémneho strachu. Teraz ho má.
Po 20 minútach upokojovania a ďalších 20 minútach hrania Una, aby zabudla, čoho sa bála, sa po chvíľke pokoja začal kolotoč odznova. Zacykľovala sa. Napustila som jej vaňu, naplnila bublinkami, že vo vode koža povolí a trieska pôjde von ľahšie. Najskôr bol problém málo bubliniek, potom veľa bubliniek, ktoré ale nebublinkujú tak, ako by chcela. Ale nakoniec sa okúpala.
Prišlo na rad obliekanie pyžama. Obľúbeného, s obrázkom Elzy a Anny. Spolu s ním však aj ďalší problém, tentokrát úplne absurdný. Ona sa bojí, že ju Elza zmrazí. Celé to sprevádzala obrovským plačom. Preložila som obrázok tak, aby bola Elza prekrytá a vysvetlila jej, že takto sa k nej Elza nedostane. A navyše, už je neskoro, Elza si už na dnes minula všetky mraziace lúče, je unavená a v podstate vlastne už spí. Pyžamo sme nakoniec po pár pokusoch strhnúť ho zo seba úspešne obliekli a zostalo oblečené. Fúúú, to bol väčší výkon ako dnešný tréning aj beh dokopy!
Nastal čas vybrať triesku. Mykala sa, utekala, plakala, hysačila. Postupne pochopila, že sa tomu nevyhne, tak si začala potichu opakovať: “Nehýb sa. Neplač. Už to bude, už je trieska skoro vonku.” Stále dookola.
Ako si to tak opakovala, ani si nevšimla, že trieska už je vybratá. Zrazu prišiel hysterický smiech. “Však to vôbec nebolelo! Ani som to necítila!”
To už ale bola natoľko prevalcovaná emóciami, že za chvíľu prišlo nové kolo plaču. Tentokrát videla v izbe strašidlo. Sediac na zemi pred dverami spálne som ju držala v objatí a mojkala, kým sa ako-tak neupokojila. Uložila som ju do mojej postele a hladkala, až kým nezaspala od únavy a vyčerpania.
Celý čas som rozmýšľala nad tým, ako malé semienko strachu dokáže narásť až do takých obrích rozmerov. Je pochopiteľné, že sa bála triesky, ale akonáhle sa jej mozog uzamkol v móde strachu, bolo to, ako keby z nej dementor vysal všetko ostatné a ostala len čiernota, ktorá neustále narastala.
Expecto Patronum, mothafucka!
Je ok sa báť, ale nedovoľme strachu, aby nás paralyzoval. Bojím sa toho tryatlonu? Bojím. Mám rešpekt. Ale ak sa teraz začnem zamýšľať nad tým, že čo ak sa zraním, čo ak to nedokončím, čo ak budem vyzerať ako tuleň na suchu a všetci sa mi budú smiať, tak nikdy nič nedosiahnem. Nevznikne ani knižka, ktorú mám rozpísanú a naozaj ju chcem vydať. Skončím, ešte som ani nezačala. A budem to ľutovať do konca života. A to za to nestojí.
Expecto Patronum!
Leave a Reply