Po pár extrémne stresujúcich a psychicky vyčerpávajúcich dňoch som sa dnes odvážila ísť na tréning. Vravím si: “Pohyb ti pomôže, odreaguješ sa, prídeš na iné myšlienky, rozhýbeš stuhnuté telo, bude dobre.” Pôvodný plán bol dať si chôdzu na páse, rozcvičku, tréning s Trénerkom a potom ešte beh v rámci prípravy na triatlon.
Ha! Ako sa to hovorí? Ak chceš Boha rozosmiať, povedz mu svoje plány? Tak ten musel dnes až kŕče do brucha chytať! Namiesto pásu a rozcvičky som musela pol hodinu rolovať, aj to som sa k nohám ani nedostala. Potom prišiel Trénerko. Pochválil ma, že konečne zo mňa nejde energia vyfičanej veveričky, spravil rýchlu kontrolu boliestok a stuhnutí a zavelil: “Ideme robiť twist test!”
To sa robí tak, že si sadnete do tureckého sedu, ruky prekrížite a položíte na ramená a rotujete do jednej aj druhej strany. Cieľom je zistiť, či sa otočíte do oboch strán rovnako. No tak neotočím sa. Pravá strana relatívne ok, ľavá strana na úrovni dôchodcu po mŕtvici. Nevadí, rozhýbeme. Tak sme celú hodinu rozhýbavali. Chvalabohu, úspešne. Akurát hodinu to trvalo preto, lebo ja, samozrejme, neviem nič robiť s mierou. Áno, cieľom je otočiť sa čo najďalej, ale nemá to byť tak, že si pri tom urvete krk alebo čokoľvek iné. Chvíľku mi trvalo, kým som pochopila, že moje najďalej nie je tak ďaleko, ako som sa snažila dostať. A zrazu to začalo povoľovať.
Potom ma Trénerko postavil na pás, prikázal ľahký poklus a mne spadla sánka. S úžasom som sledovala, ako sa zmenil môj štýl behu. Oveľa viac som pracovala rukami a behanie bolo zrazu nejaké ľahšie. Na otestovanie to stačilo, tak ma poslal ešte naťahovať kvadráče (sorry, stehná).
Dorobila som poslednú sériu a zrazu ma vyplo. Nohy trasľavé ako Bambi, zrazu neskutočná únava a konečne dorazil aj pocit hladu. A ja mám teraz ísť ešte behať?
Moja prvotná reakcia bola klasická. “To prebiješ, prvých 5 minút na páse budeš nadávať ako chorá vrana a potom si to prestaneš všímať. Makáme, nie? Ako chceš ísť na triatlon, keď sa nevieš premôcť ani na polhodinový beh? Nebuď padavka! Neštvi ma a okamžite padaj behať!”
Možno keby sme dnes na tréningu nerobili tie rotácie, presne to by som aj spravila. A potom by som doma od hladu a únavy zožrala všetky rýchle sacharidy a tuky, ktoré by som našla. To by ma tak odpálilo, že by som následne zaliezla do postele a s výčitkami svedomia hodila šlofíka, až kým by nebol čas ísť po Deti do inštitúcií. V priebehu dňa by som začala cítiť kŕče v lýtkach, bola by som nervná ako besný pes a postupne by sa mi začali sťahovať trapézy a bolel by ma krk. No je mi to treba?
Aj profesionálni športovci musia mať tréningové voľno. Prečo by som zrovna ja mala byť výnimkou?
Zajtra plávam a už teraz sa na to teším. Lebo som odpočinutá.
Leave a Reply