Už takmer 3 roky mám 2 Deti. Na začiatku sa mi to dokonca zdalo jednoduchšie ako s jedným. Už aspoň zhruba viete, čo vás čaká, aj keď každé dieťa je iné. Kým som kŕmila alebo uspávala, na chvíľu odo mňa nikto nič nechcel. Idylka.
Lenže odkedy začalo Dieťa č.2 rásť, chodiť a rozprávať, som nonstop v strehu. Kým sa naučilo samé bezpečne chodiť po schodoch, bolo ju treba neustále istiť. A schody sú predsa natoľko zaujímavé, že po nich treba chodiť 3586x za deň. Kým jedlo, bolo treba dávať pozor, aby sa niečím nezadusilo, lebo môj brat sa ako malý dusil jablkom a mama mi to, samozrejme, opakovane pripomínala. Keď Dieťa dojedlo, najväčšia zábava bola vyvliecť sa zo stoličky, postaviť sa na ňu a v štýle kamikadze sa vrhnúť dole. Nonstop v strehu.
Pochopiteľne, Dieťa č.1 malo pocit, že je zrazu odsunuté na vedľajšiu koľaj a o to hlasnejšie si pýtalo pozornosť. A je jedno, koľko pozornosti jej dáte, vždy bude mať pocit, že ťahá za kratší koniec, lebo ešte stále si pamätá, aké to bolo, keď nemala súrodenca. Takže aj keď sa už spolu vedia pekne zahrať, oveľa častejšie sa spolu hádajú alebo naťahujú o nejakú hračku. Spravidla vtedy, keď po chvíli peknej hry odbehnem na wc alebo naložiť práčku. Vtedy začínajú gladiátorské zápasy.
Dnes ale Dieťa č.1 odišlo do školy v prírode. Jej neprítomnosť je citeľná, chýba nám tu to jej džavotanie a smiech. Ale zároveň som mohla s mladšou pokojne nakúpiť, okúpali sme sa v bazéne, prečítali sme si knižku, v pokoji sme sa navečerali, upratala som si kopec vecí a vo chvíli, kedy by som musela naháňať do postele ešte staršiu, mladšia už spí a ja si tu môžem ťukať do počítača.
Byť na chvíľu znova jednomatkou je taká malá dovolenka. Ale aj tak sa už teším, kedy sa veľký Brmbolec vráti domov a porozpráva mi o svojich zážitkoch.
Leave a Reply