Ľudia moji, to vám bola jazda! Nezabudnuteľná, neskutočná, nebeská… priam neuveriteľná!
Keď som v septembri 2022 vyrážala na kreatívny TVORSI workshop Upcycle Yourself s Rasťom Michalikom na ďaleký východ do Lúčky, bola som plná pochybností. Viem ja po toľkých rokoch doma s Deťmi byť ešte kreatívna? Bola som ja vôbec niekedy kreatívna? Nenamýšľala som si to len?
“Je nemožné začať sa učiť to, o čom si človek myslí, že už to vie.”
Chvalabohu, ako sa ukázalo, keď som sa tomu naplno otvorila, kreativita prýštila z každej mojej bunky. To bol aj cieľ workshopu. Ukázať, že všetci to máme v sebe, len sa nesmieme báť sa prejaviť. Ja som sa na vlnu kreativity naladila natoľko, že počas záverečnej meditácie som tvorila také magické svety, aké som netvorila ani za svojich najdivokejších rokenrolových čias. Domov som odcházala ako človek, ktorý nemá už žiadne problémy.
Tento víkend sme mali TVORSI REUNION v Nebi nad Štiavnicou. Náhodná zbierka tvorimilov, ktorí absolvovali niektoré z predchádzajúcich workshopov. Pár z nás sa už poznalo, zbytok boli absolútne neznámi ľudia, ale všetci naladení na jednej vlne. Keď sme odchádzali, bola z nás už rodina. Taká, ktorú si vyberáte sami.
“Ak chceš byť šťastný, buď.”
Tentokrát som na akciu prichádzala s úplne inými potrebami. Vyčerpaná, vyfičaná životom, potrebovala som naopak vypnúť hlavu. Už to nemal byť workshop, ale stretnutie podobne zmýšľajúcich ľudí. Žiadny štrukturovaný program, iba pár naplánovaných vecí a aj tých sme sa mohli zúčastňovať podľa ľubovôle.
Nakoniec sme stihli toľko vecí, že keby sme ich plánovali, tak to nedáme. Aktívny reset mozgu. Plávanie v tajchoch, turistika po okolitých kopcoch, t(r)ance na lúke, kávička v meste a ako čerešnička na torte spomínaná špeciálna meditácia.
“Nevidíme veci, aké sú, ale také, akí sme my.”
Na meditáciu sa má ísť bez očakávaní. Ale ako som mohla nemať očakávania, keď som minule zažila takú silnú mágiu? Samozrejme, že som túžila zopakovať si to. Zase raz som tlačila na pílu tam, kde som nemala. Začali sme meditovať a ja som stále dúfala, že to príde. A ono nič. Snažím sa vypnúť myšlienky a sústrediť sa len na svoj dych. Dych a hudbu. Dych, hudbu a pocity. Haló, nehroť to stále! Nádych do brucha, výdych, nádych, výdych. Nič iné neexistuje.
A potom to začalo.
Kým minule bol môj zážitok predovšetkým vizuálny, teraz bol v oveľa väčšej miere telesný. Brneli mi prsty. Začal ma bolieť členok. Nohy a lýtka som mala ako z kameňa. Premkol ma chlad až do morku kostí. Ale pred očami stále tma. Až keď som si dovolila toto všetko precítiť, naladil sa aj obraz.
Videla som mojich spolutvorcov. Niektorí sa tam iba tak mihli, iní sa zdržali dlhšie. Jedna bubnovala, ďalší sa na mňa iba láskavo a s úsmevom pozeral. Obrazy sa mi pred očami striedali rýchlosťou blesku. Túžila som tancovať do zvukov bubnov. Ak som sa večer predtým na lúke dokázala pri tanci odviazať len veľmi pozvoľna, tu mi duša tancovala naplno. A potom sa predo mnou zjavil vlk a vyzval ma, nech ho nasledujem.
Teda, aby som bola presná, nazvala som ho vlk, lebo mal hlavu vlka, ale zvyšok tela bol skôr ako vlajúci drak. Ako som práve zistila pri googlení, ono to fakt existuje. Volá sa bohyňa Sothis a je to personifikácia hviezdy Sírius. Hovorí sa, že zo svojej krvi stvorila deti a vytvorila novú rasu. Budem si to musieť naštudovať hlbšie.
Hlava vlka sa priebežne menila na líšku. Ako keď máte takú tú pohľadnicu, ktorá ukazuje iný obraz podľa toho, ako ju nakloníte. Bežala som popri nej lesmi a svet sa okolo mňa len tak mihal. Aspoň vo vízii viem behať rýchlo, haha. Lesy sa striedali s vlniacou sa hladinou nejakého vodného toku a ja som stále bežala, až kým som zrazu nebežala, ale letela na orlovi ponad vrcholky hôr. Všetky tie stromy a voda ostali podo mnou a ja som sa na ne pozerala z výšky, úplne slobodná. Scéna ako zo Stredozeme.
A potom zrazu tma. Vôbec si nepamätám, čo sa stalo. Zaspala som? Alebo to je súčasť meditácie? Viem len toľko, že som náhle precitla a pocítila neskutočné uvoľnenie v celom tele. Celé tie dni predtým som sa síce pozvoľna uvoľňovala a odreagovávala, ale toto bola absolútna strata napätia vo všetkých bunkách môjho tela. Nebolo to typické prebudenie, preto váham, či som zaspala. Zvyšok meditácie som sa len tak viezla na vlnách hudby a na konci mi začali z kútikov oka vytekať slzy.
“Všetci sme jedno. Len egá, presvedčenia a strach nás rozdeľujú.”
Z Rasťových workshopov si každý odnesie niečo iné, ale vždy to, čo práve potrebuje. Ja som sa potrebovala uvoľniť a zažila som uvoľnenie na takej atomickej úrovni, o akej som ani vo sne netušila, že je možná. Vravím si, kruh sa uzavrel, misia splnená, môžem ísť domov.
Ale naozaj?
Vlastná naivita ma občas dokáže neskutočne prekvapiť. Samozrejme, že nebol koniec.
V ten večer sme ešte nakoniec išli znova tancovať na kopec a ja som sa odviazala presne tak, ako som to videla v tej svojej vízii. Žeby sa teda teraz uzavrel ten kruh?
Do skorého rána sme kecali a smiali sme sa tak, ako som sa už dávno nesmiala. Bohvie, či vôbec niekedy. Zase nový level uvoľnenia. A to som myslela, že už nemám čo uvoľňovať.
“Zmyslom života je dať životu zmysel.”
Nikomu z nás sa nechcelo, ale bol čas odísť. Ešte spoločné raňajky, pobaliť sa a šup domov. Alebo nie? Poďme ešte na kávu do Štiavnice.
Celé tie tri dni sme sa rozprávali, ale mnohým z nás až meditácia pomohla určiť si smer. Tým pádom naše rozhovory v to dopoludnie nabrali zase iný rozmer. Zrazu som sa pristihla pri tom, ako zo mňa sršia nápady. Normálne kam som sa pozrela, tam ma napadla inšpirácia. A schválne hovorím “MA napadla”, lebo to bol doslova útok tvorivosti.
Pred takmer dvoma rokmi som odišla hľadať tvorivosť a vtedy som ju našla, ale tentokrát vyhľadala aj ona mňa. Kruh sa už naozaj uzavrel.
Leave a Reply