Ako keby mi nestačili vracajúce sa seknuté kríže, dnes celý deň soplím, kýcham a slzí mi oko. Moment, čo mi to len pripomína? Nezažila som to už takto pred mesiacom? Začalo to rovnako nevinne a nakoniec sme všetci skončili na antibiotikách, vyradení z prevádzky na 3 týždne. Do kelu.
Za normálnych okolností by som to brala ako bežnú súčasť života s malými deťmi, ale preteky sa blížia a ja začínam byť nervózna. Tento týždeň som toho veľa nenatrénovala. Modlím sa, aby to bola len alergia. Upokojuje ma Kamoška, ktorá mi vraví, že aj jej muž si dnes musel brať extra lieky proti alergii. Niečo je zase vo vzduchu. Bože, daj, aby to bola len alergia, nech nie som zase chorá! Modlitby ale istím aj Coldrexom, keby to náhodou predsa len bola začínajúca choroba. Celostný prístup, biatch! 😅
Ale niekde hlboko sa začína ozývať hlások: “A čo si čakala? Nedávaš si dostatok priestoru na regeneráciu, ješ často pod bazál a ak aj ješ viac, stále je to pravdepodobne málo vzhľadom na záťaž. Na inbody ti síce klesá váha a tuk, ale zároveň aj svaly. Desí ťa predstava, že ti výživárka prikáže jesť častejšie, lebo netušíš, kam do nabitého rozvrhu narveš ďalšiu prípravu jedla. Alebo jeho konzumáciu. Spíš 6 hodín denne a občasné poobedné šlofíky dlhodobý deficit nedobehnú. Možno by si si mala priznať, že je tu pravdepodobnosť, že tento rok ten tryatlon nedáš.”
Nieeeeee! Zúfalo kričím naspäť! Dala som si predsa cieľ, mám záväzok, som registrovaná, píšem knihu! Odklad o rok je príliš veľa! Pár mesiacov ok, ale rok???
“No tak sa potom nečuduj, keď ťa za pár týždňov znova vypne. Ideálne rovno cez preteky. Bude to cool zážitok, sanitkou si sa ešte neviezla.”
Robím, čo môžem. Spolupracujem s odborníkmi, aby sme to nastavili na zvládateľnú mieru. Ale musím začať viac počúvať aj seba, aby som sa znova neocitla v situácii, že hmm, toto som už predsa niekedy zažila.
A to je to najťažšie na tom celom. Lebo sa začínam počúvať až vtedy, keď príde extrémna reakcia.
Nerobte rovnakú hlúposť.
Leave a Reply