O zaujímavých časoch

Jeden z mojich najobľúbenejších fantasy spisovateľov sir Terry Pratchett (nech je mu plochozem ľahká) má knižku, ktorá sa volá Zaujímavé časy. Je o tom, ako sa revolúcie veľmi ľahko môžu zvrhnúť na diktátorstvo. Už si myslíme, že sme prekonali Zlo, keď zrazu zistíme, že sme vlastne v tom istom, len v bledomodrom. Pri jej čítaní som sa prvýkrát stretla s frázou “may you live in interesting times”.

Znie to tak pozitívne, že? Veď kto by chcel žiť v nudných časoch, kedy sa nič zaujímavé nedeje? Človek potrebuje vzrušenie, tie vonkajšie impulzy, o ktorých som tento týždeň toľko písala! Žiadna nuda a šeď, ale dúhy a jednorožce!

Omyl. Omyl z viacerých dôvodov. Nuda a šeď je síce… hm, nuda a šeď, ale zároveň je to istota a režim. A príliš veľa vzrušenia vedie k nadmernej stimulácii a stresu, čo tiež nie je ideálna situácia. Časom si na to síce zvyknete, ale aj váš kortizol, ktorý potom nie a nie zliezť na normálnu hladinu. A to pre vaše telo (ani dušu) naozaj nie je dobré.

Žiť v zaujímavých časoch je stará čínska kliatba. A ja mám niekedy pocit, že som v (niektorom) živote musela urobiť niečo strašne zlé a ktosi sa tak naštval, že ma preklial. Lebo už to začína byť až príliš zaujímavé.

Zoberme si len novinky ostatných dvoch týždňov. Najskôr ma seklo, potom som ochorela. Tréningy stoja, ja stagnujem a začínam sa zmierovať s myšlienkou, že tento rok ten tryatlon nedám. Je to za mesiac a ja ešte stále nie som fit. Na knihe síce pomaly pracujem, ale no input, no output; ako stagnuje príprava, stagnuje aj písanie. Chýbajú mi kritické dáta do knihy.

Dieťaťu č.1 sa v pondelok dramaticky skomplikovala situácia v škole, čo ovplyvnilo aj výber škôlky pre Dieťa č.2. To, čo sme si mysleli, že máme na najbližších pár rokov poriešené, musíme prakticky zo dňa na deň vyriešiť znova. A keď už spomínam Dieťa č.2, tak to zrovna tento týždeň objavilo koncept panického strachu. Bojí sa neexistujúcich pavúkov a chrobákov, bojí sa ísť sama dole po schodoch a čo je najhoršie, bojí sa kakať. Brucho ju bolí, hovienko ju tlačí, nemôže spať, ale kakať odmieta. So staršou sme sa tak trápili rok a pol, takže viem, čo nás čaká. Peklíčko.

A je super, že nás vybrali na ten detský Dobrý trh, ale už sme s tým nerátali. Boli sme len náhradníci, ktorí sa pred 2 dňami dozvedeli, že môžeme ísť predávať. Takže teraz po večeroch triedime, balíme a pripravujeme veci, a to všetko v sprievode bolestivého plaču Dieťaťa č.2. Kakofónia, a to doslova.

No a včera mi začalo nekontrolovateľne šklbať palcom na pravej ruke. To je tá, kde mi pred vyše rokom z ničoho nič atrofovalo svalstvo. Nebudem klamať, bojím sa. V tom lepšom prípade je to len stres, dehydratácia, únava. V tom horšom to môže byť nevyliečiteľná neurologická choroba. Mimochodom, nemáte niekto odporúčanie na kvalitného neurológa? Ideál v BA, ale dojdem hocikam.

Nechápte ma zle, nesťažujem sa. Tú kliatbu som si pravdepodobne uvalila na seba sama. Mám chaos vlastne rada a zaujímavé časy tiež. Ale už je toho trochu moc. Mohol by ma teraz pre zmenu niekto prekliať trochou stability, prosím?