TRYatlon sa blíži. Aby som bola presná, preteky sú za 5 a pol dňa. 132 hodín. Príliš veľa na to, aby som spravila definitívne rozhodnutie. Dovtedy ho zmením ešte minimálne 5 a pol krát. A príliš málo na to, aby som dotrénovala, čo som kvôli chorobám zameškala. Ísť či neísť, to je otázka!
Prebehnime si situáciu spolu, možno mi pomôžete sa rozhodnúť. Keby som bola Ted Mosby, vytiahla by som žltý zošit a spísala si pre a proti. Keďže nie som Ted a žltý zošit nemám, skúsim to zhrnúť tu.
PRE:
- Ako sa poznám, budem ľutovať, že som to aspoň neskúsila. Čakať rok do ďalšieho TRYatlonu je príliš dlho.
- Pri dobrom zdravotnom stave by som to teoreticky mala dať aj bez prípravy.
- Už som registrovaná, mám v tom nejaké peniaze a keď som mohla, poctivo som sa pripravovala.
- Chcem prekonať samú seba.
PROTI:
- Za ostatné 2 mesiace som bola už 3x chorá. Ešte stále nie som 100% fit.
- Do soboty by som mala byť ok, ale bojím sa, že sa zas odpálim na dlhú dobu.
- To, že v tom mám čas a peniaze, ma vôbec netrápi.
- Bojím sa. (Ja viem, to nie je dôvod neísť, ale chcem byť úprimná k vám aj k sebe.)
- Nemám v čom pretekať. Kvôli chorobám som si nestihla zohnať trisuit a dnešný lov v Decathlone dopadol na zaplakanie. Neviem, či cez týždeň zoženiem správny strih a veľkosť.
Keď to celé očistím od strachu a výhovoriek, ostáva mi obava o zdravotný stav a klasický problém “čo na seba” verzus túžba dokázať si, že to zvládnem.
Vychádza mi z toho, že tento týždeň budem trénovať, ako keby som mala v sobotu pretekať a uvidím.
300 m plávanie, 13 km bike a 3 km beh. Plávanie treba stihnúť do 15 minút, plávanie + bike do 55 minút a celé do 90 minút. Plávanie nie je problém, bicykel áno, tam nemám dosť natrénované a som pomalá. Je to len tak tak s odretými ušami. Nesmiem stratiť veľa času v tranzícii. Aj preto je dôležitý ten trisuit. S ním sa nebudem musieť medzi jednotlivými disciplínami prezliekať. Ak to stihnem, beh dám.
Čo by ste vy robili na mojom mieste? Išli by ste alebo nie?
UPDATE
Vaše včerajšie komentáre tu aj na facebooku mi pomohli zistiť, čoho sa v skutočnosti bojím. Nie sú to preteky ako také (aj keď mám pred nimi rešpekt), ale to, že v zúfalej snahe prekonať samú seba prešvihnem svoje limity do takej miery, že ma to vráti do stavu pred rokmi. Vyzeralo to, že už nikdy nebudem normálne fungovať.
Odmalička ma sekávalo v krížoch (hypermobilita a zlé držanie tela, slabý stred) a raz ma seklo tak, že nepomáhalo už vôbec nič. Ani lieky, ani obstreky. Ostala som na príkaz doktora v šetriacom režime. Vlastne som len ležala. Bolelo ísť aj na záchod. Keď som potom dostala kašeľ, bola to čistá smrť. A tým, že som ležala, strácala som aj to málo svalstva, ktoré som mala. Bolo mi stále horšie. Jedného dňa som sa naštvala a vravím si, že takto to ďalej nepôjde. Buď takýmto štýlom ostanem na vozíku, alebo s tým niečo spravím. Zaťala som zuby a začala cvičiť. Dva dni som pri tom plakala od bolesti, ale postupne sa to zlepšovalo. Teda aspoň dovtedy, kým som si nesprávnou technikou neodpálila kolená. Long story short, stálo to strašne veľa času a námahy, aby som sa dostala tam, kde som dnes. A to ešte ani zďaleka nie som tam, kde začínala väčšina súťažiacich.
Očividne som spomienku na túto udalosť už potlačila, ale trauma zostala. Tie nedávne choroby a po rokoch cvičenia opäť seknuté kríže vo mne vyvolali strach, že sa stane to isté. Že to ešte nemám vychytané tak, ako som si myslela.
Ale viac na túto tému v ďalšom blogposte.
Leave a Reply