Som unavená, podráždená a tak trochu vyhorená. A k tomu sme mali sociálne vyčerpávajúci týždeň. Na jednej strane to bolo super, na druhej sú moje energetické zásoby takmer na nule. Keď sa so mnou Deti chcú hrať, vnútri plačem. Lebo na jednej strane by som sa im chcela venovať, na druhej chcem len zaliezť do postele a mať svätý pokoj.
Dnes malo Dieťa č.1 narodeninovú oslavu. Okrem iných pekných darčekov dostala aj jednu jednoduchú, ale veľmi milú hru. Šesť kociek, na každej strane nejaký obrázok. Hádžete ich postupne a vymýšľate si podľa obrázkov príbeh.
Hrali sme na striedačku. Jednu kocku hodila ona a začala príbeh, druhú ja a pokračovala som. A tak zase dokola, kým sme neminuli všetky kocky. Bolo fascinujúce sledovať rozdiely medzi rozmýšľaním dieťaťa a dospeláka. Ja som na všetko išla logicky. Ok, čo by bolo pravdepodobné, že sa stane v takom príbehu? A podľa toho som tvorila. Dieťa sa s logikou neštvalo.
Keď jej do príbehu o ceruzke potrebnej na písomku prišla kocka s obrázkom kvetov, bez zaváhania pokračovala s tým, že dievčatku sa kvietky prihovorili a dali jej zázračnú ceruzku. Ja by som bola bývala pokračovala s tým, že dievčatko začalo prehľadávať kvetináče, či tam náhodou nenájde zapichnutú nejakú ceruzku, ktorá slúži ako podpera pre kvietky, aby rástli rovno. Ale jej hovoriace kvietky a zázračná ceruzka nám zrazu dovolili odletieť s príbehom niekam úplne mimo bežnej reality, do sveta mágie.
Dalo nám to možnosť sa na seba zase napojiť. A ja som mala zrazu nejak viac trpezlivosti s jej vybiehaním z postele a naťahovaním času.
Ďakujeme E. za super hru, odporúča ju 10/10 jednorožcov. 🦄
Leave a Reply