“Fúha, to čo rozprávaš? Nepreháňaš to tak trochu? Snažíš sa byť za každú cenu zaujímavá, či čo? Veď my predsa chceme, aby naše deti nepoznali zlo, strach a násilie!” Viete čo, nepreháňam. Aj ja chcem, aby sa moje Deti s takou hrôzou nemuseli nikdy stretnúť, ale je tu jedno ALE.
Svet bez zla je síce krásny, ale rovnako ako draci a jednorožce existuje iba v rozprávkach. Vlastne ani tam tak úplne nie. Príbeh bez konfliktu a gradácie by bol veľmi nezaujímavý. Kde bolo, tam bolo, žili dve šťastné deti a boli šťastné, až kým nepomreli. Nuda, z ktorej zomrie čitateľ ešte skôr ako protagonisti príbehu. A v živote je to rovnako.
Svet bez zla, strachu a násilia nemôže existovať, lebo ľudská povaha jednoducho potrebuje konflikt. Mení sa iba jeho forma. Z krvavých bitiek na bojisku sa stali studené vojny, ktoré postupne prešli do vojen ekonomických, ale zlo, strach a násilie ostali. A keď ekonomické vojny nezaberajú, vraciame sa zase k tým menej osvieteným formám boja. Viac strachu, viac zla, viac násilia.
Najväčším kritikom disneyoviek bol J.R.R. Tolkien. Nie preto, že by sa bál konkurencie, ale preto, lebo disneyfikácia odstránila z príbehu všetko, čo by mohlo mladého diváka vystrašiť, čím prakticky zničila pravú podstatu rozprávky.
„Rozprávky deti neučia, že draci existujú. To predsa už dávno vedia. Rozprávky ich učia, že draci sa dajú zabiť.“
G.K. Chesterton
Rozprávky totiž nie sú iba na zábavu. Sú to odkazy starších generácií, na čo si máme dať pozor. Preto sa mýty a legendy z rôznych kútov sveta často prelínajú. Nemáme ich brať doslova, ale vedieť z nich vycítiť pravú esenciu života skrz filter, ktorý je nám v danom čase najbližší. Pre niekoho je to fantasy, pre iného sci-fi, ale hodnoty, ktoré učia, sú rovnaké.
Ak rozprávky zosterilizujeme a disneyfikujeme, čo tým deti naučíme? Namiesto grimmovských následkov činov krutej královnej (musela tancovať v žeravých črieviciach, až kým nezomrela) rozprávka končí bozkom princa a Snehulienky. Ale zlé činy predsa majú svoje následky, aj ak druhá strana nakoniec nájde svoje “happily ever after” (a aj to je na samostatnú debatu). Niekedy to znamená väzenie, niekedy tragédiu, keď zlomené srdce prevezme vládu nad rozumom a logikou. Bez dôsledkov to však nezostane.
Alebo taká Popoluška. Čo spravili v pôvodnej verzii zlé sestry, aby svoje hnáty napchali do mini črievičky? Orezali si päty. Prezradila ich vytekajúca krv. Aj dnes sú ľudia ochotní robiť neuveriteľné veci preto, aby dostali, po čom túžia. Napríklad milión operácií, aby zapadli do štandardu niekoho iného. Navonok plastová krása, vnútri prázdno a chlad. A ani tie zlé sestry predsa princa nakoniec nedostali!
Nebojme sa deťom ukazovať aj škaredú stránku sveta. Čítajme s nimi pôvodné verzie rozprávok, rozprávajme si staré mýty a legendy. Verte mi, často to končí tak, že čím strašnejšie a nechutnejšie sú, tým viac sa im páčia. Samozrejme, veku primerane. Tomu trojročnému trpaslíkovi stačí aj disneyovka. Sedemročná už zvládne aj Hobbita.
*Dnešný článok bol inšpirovaný postom z The Culturist.
Pridaj komentár