“Legíny, či ustrihnuté rifle a nadrozmerná mikina boli volaním o pomoc a nie výpoveďou o tom, kto som. Necítila som sa v nich ako ja. To oblečenie tvrdilo, že som vzdala všetky snahy žiť. Kričalo – neviditeľná, unavená, nudná. A hoci ako mama nežijem prevratné dni hodinu od hodiny, tak to nie je také zlé, aby som bola legínová. Legíny nie sú zlé, ak sa v nich človek cíti k svetu. No ja sa tak v nich cítím iba vtedy, ak som spotená a zdvíham svoje nové najvyššie váhy vo fitku.”
Slová mojej najmilšej Zberateľky zážitkov vo mne niečo prebudili. Rozsvietili stred a elektrické impulzy prebehli všetkými nervovými vláknami až po končeky prstov. Chcela som ju objať, ale zároveň som sa veľmi tešila, ako pekne a presne pomenovala, čo kričí jej oblečenie. Lebo až keď si problém uvedomujeme a pomenujeme, až potom ho vieme riešiť.
Cítime sa zle, túžime po zmene, ale je toho na nás akosi priveľa. Kde začať? Ktorú zo svojich rutín narušíme ako prvú, aby sme sa nezrútili ako domček z karát? Ak zmeníme hneď všetko, nie je šanca udržať to.
Najjednoduchšie je začať oblečením. Stačí zmeniť jeden kúsok a naša aura sa zmení. Zberateľka to jasne pomenovala, jej jeden kúsok, ktorým musí začať, sú legíny. Ak vymení legíny za nohavice alebo sukňu, prestane byť neviditeľná. Časom jej to nebude stačiť, preč pôjde aj nadrozmerná mikina. A zároveň v dni, keď bude chcieť byť nudná a neviditeľná, vie, čo si má obliecť. Lebo nie každý deň máme energiu svietiť pre všetkých.
Ja proti legínam nič nemám. Práve naopak, patria medzi najobľúbenejšie kúsky môjho šatníka. Pripomínajú mi, že ak by som sa chcela teraz rozbehnúť a rozhýbať svoje telo v plnom rozsahu, dajú mi na to dostatočný priestor. Lebo tak sa zase potrebujem cítiť ja, aby som bola v súlade so svojím vnútrom. Nie, môj kryptonit je niekde inde.
Takmer celý život chodím oblečená v čiernom. To je môj spôsob, ako sa zneviditeľniť. Žiarivé momenty odhalí iba výstrednosť mojich čiernych kreácií. Ale čierna stále ostáva mojou zónou komfortu. Nedávno sa však udiala zaujímavá vec. S kamoškou sme boli na nákupoch a prehovorila ma, aby som si vyskúšala aj farebné veci. Nekonečne dlho sme chodili po obchode vyberali všetko žiarivé. A ešte dlhšie sme to potom skúšali a kombinovali. A vo mne sa pri tom niečo odomklo. Zrazu som sa cítila svoja aj v žiarivo ružových teplákoch, jasnozelených nohaviciach a farebnom svetri. Predtým sa mi to páčilo na všetkých ostatných, len nie na mne.
Uvedomila som si, že to, čo sa odomklo, je moja ochota ukázať sa svetu. Už sa nechcem skrývať. Chcem, aby ľudia videli, kto som a chcem pomôcť aj im, aby nabrali odvahu ukázať, kto sú oni. Už si dostatočne dôverujem. Už sa mám dostatočne rada, aby som to dokázala.
Je to proces, ale sú míľniky, po ktorých už niet cesty späť. A tie moje sú plné farieb.
Pridaj komentár