Pamätáte si ešte tie staré dobré časy, keď sme v zime korčuľovali na zamrznutých rybníkoch a iných vodných plochách? Idylka ako z obrázkov Josefa Ladu. Relatívne lacná zábavka pre každého, stačilo mať korčule. Škoda, že dnes to až tak neplatí. Aspoň v našom regióne sú zamrznuté vodné plochy skôr vlhkým (a studeným) snom pamätníkov ako realitou. Dnes už musíme platiť vstupné na zimných štadiónoch a deti sa učia len na korčuliarskom kurze.
Aj Dieťa č.1 tento týždeň jeden taký absolvovalo. Keďže ja som naposledy stála na korčuliach na mojom vlastnom detskom krasokorčuliarskom kurze, nemal ju k tomu kto viesť. Ale ustála to. Dokonca ju uprostred kurzu preradili do vyššej skupiny, lebo chcela byť s kamoškou a poctivo trénovala. Prekonala svoj strach z pádu a makala. V stredu už víťazoslávne brázdila ľad po boku naj kamky.
Samozrejme, ako správna namotivovaná až premotivovaná matka ju v tom podporujem a som na ňu patrične hrdá. Aj preto sme sa dnes vybrali na zimák. Využiť momentum a zlepšiť štýl, aby stíhala kamoške. Ukázalo sa, že jej to ide celkom dobre, len sa bojí. Preto je pomalá. Keď som ju zobrala za ruku, miestami šla rýchlejšie ako ja.
Ale teda musím povedať, že mám pred ňou rešpekt. Ja som po tej hodine a pol ledva dokrivkala k svojím topánkam, ako ma už všetko omínalo. Zadok budem cítiť zajtra a asi aj nasledujúce dva dni potom. A to dúfam, že som si neurvala aj kríže, keď Dieťa spadlo a ja som sa ju snažila zachytiť. Ona toto celé absolvovala päť dní po sebe a popri tom zvládala aj školu a ešte sa doma hrať a vymýšľať. Ja som už teraz zrelá do postele. 😃
No nič, idem regenerovať a v utorok to s Trénerkom preberieme. Budúci víkend totiž pokračujeme.
Športu zdar!
Leave a Reply