Chodím k terapeutovi. Je špeciálny, lebo okrem psychoterapie robí aj fyzioterapiu. Taký naozaj holistický prístup. Niektoré sedenia sú preto viac fyzické, iné zas len prekecáme. Výsledky sú však hmatateľné po každom sedení.
Napríklad stuhnutý ľavý trapéz, ktorý ma týral niekoľko dlhých mesiacov, ma prestal trápiť po jednom stretnutí. Aj tá atrofovaná ruka je na tom výrazne lepšie. Vyrovnáva sa mi pomaličky postúra. A to mám za sebou iba dve sedenia.
Zoli ma núti cítiť. Ako som sa cítila v období, keď mi začala blbnúť ruka? Sleduje moje telesné reakcie, keď rozprávam o svojom duševnom prežívaní. A naopak, keď mám stuhnutý trapéz, čo v tej chvíli cítim vnútri? V ktorej časti môjho tela?
Zoli ma prinútil vnímať svoje pocity. Búra moje rokmi starostlivo vypestované obranné mechanizmy. Som viac prepojená so svojím telom, ale to zároveň znamená, že aj so svojími vnútornými pocitmi. Zistila som, že je vo mne veľa hnevu. Vrátili sa mi stavy úzkosti. Ale zároveň si viem lepšie určiť, kedy treba spomaliť alebo zaradiť spiatočku.
Teraz. Teraz je ten správny čas. Už nesľubujem článok každý deň. Samozrejme, písať neprestávam, ale nie všetko z toho, čo napíšem, uvidíte v “priamom prenose”. Ale určite budú aj dni, kedy pribudnú rovno dva články naraz. Mojou prioritou je však aktuálne niečo trochu iné.
Ale o tom zas možno niekedy inokedy. Teraz sa idem venovať rodine.
Pridaj komentár