Som dieťa 80. rokov. Dodnes si pamätám vôňu Tuzexu, rifľová bunda bola pre mňa dlho len divoký sen a vrcholom módy bolo oblečenie kupované v Kenvele. Už som nemusela stáť rad na banány a ani spomienky mojej tety na toaleťák a vložky na prídel sa ma našťastie netýkali, ale stále to bol úplne iný život, aký majú moje Deti teraz.
Zabudnime na mobily, počítače a iné technologické výdobytky, ktoré jasne ukazujú rýchlosť progresu našej civilizácie. Pozrime sa na najignorovanejší ukazovateľ pokroku. Nádobky na jedlo.
Za mojich školských čias koncept desiaty do krabičky neexistoval. V sáčku zabalený lepeňák v servítke, ktorú ste sa snažili dať dole celú prestávku, až kým ste ho od hladu a zúfalstva nezbaštili aj s ňou. Študentské časy (rozumej vysoká škola) sa už niesli v znamení krabičiek od margarínov, zmrzlín a iných uzatvárateľných obalov od potravín. Ak to po ceste na intrák napoly vytieklo, bol to náš amatérizmus, profíci sa vedeli zbaliť na cestu bez nehôd. Načo kupovať špeciálne nádoby, keď tieto sa dali použiť ešte nespočetne veľakrát potom?
Svoje prvé Tupperware nádoby som dostala až ako svadobný dar. Sú super a dodnes ich mám, ale sama by som si ich asi nekúpila. Kombinácia mojich historických návykov a ich ceny by mi to nebola bývala dovolila. Zato moje Deti dnes majú lunchboxy od výmyslu sveta.
Jedného dňa sa totiž vo mne niečo zlomilo. Spustila to ručne robená sada čajníka so šálkami, ktorú som dostala raz na Vianoce. Veľmi sa mi páčila, tak som ju pasovala za sviatočnú. Viete, keď prídu návštevy a tak. Lenže návštevy ku nám chodia raz za uhorský rok a ak aj prídu, väčšinou nie na čaj. A tak som sa pozerala, ako na tú moju krásnu tyrkysovú súpravu padá prach a čakala, kým príde príležitosť, aby som ju mohla vytiahnuť. Čakala som, a čakala. Až kým som si jedného dňa nepovedala “fuck it” a nezačala som si do jednej zo šálok každé ráno robiť kávu.
Čo ak sa rozbije? Čo ak sa zničí? No nič, ešte mám ďalšie. A ak sa rozbijú aj tie, mám dôvod kúpiť si zase nejakú novú peknú sadu. Život sa má žiť, nie pozerať sa, ako naň padá prach.
A tak som časom nahradila najlacnejšie ikeácke taniere peknými farebnými kúskami, ktoré zbieram kade-tade na cestách. Mám svoje obľúbence, ktoré ostatní členovia rodiny nechávajú milosrdne iba mne, ale už nedelíme riad na sviatočný a bežný. Nepijeme už zo šálok s logom korporátu, máme zbierku srdcoviek. A ranné vitamíny pijem z pohára na stopke. Síce plastového, ale fancy AF.
Keď som dnes robila raňajky Dieťaťu č.1, namiesto toho, aby som jej dala klasický detský tanier, spýtala som sa jej, ktorý chce. Vybrala si elegantný dospelácky tanier, z ktorého väčšinou jeme iba my s Mužom. Dostala ho.
Lebo život je príliš krátky na to, aby sme jedli zo škaredých tanierov.
Leave a Reply